MOŠTENICA. Uprostred noci z Bielej soboty na Veľkonočnú nedeľu sa pred kostolom v Moštenici stretnú ženy z obce s lampášmi v rukách. Presne o tretej nadránom posielajú celému okoliu svojim spevom veľkonočné posolstvo o tom, že Boží syn premohol smrť a vstal z mŕtvych. Spev sa strieda so zvonením zvonov a pred mnohými domami nechávajú rozsvietené svetlá. Aj tie majú symbolizovať Krista – Svetlo sveta.
Pre 89 – ročnú Máriu Roštárovú a jej dcéru patria tieto sviatky k najkrajšiemu duchovným obdobiam v roku. Aj keď si obe povzdychnú, že v modernom svete sa skutočná podstata Veľkej noci postupne vytráca, oni sa pokúšajú dodržať aspoň časť tradičných zvykov. „ V čase našej mladosti to bolo celé veľmi jednoduché. Bez plných stolov, bohatých výslužiek pre kúpačov a ozdobených bytov. Stačilo pár jarných vetvičiek, no my sme Veľkú noc viac prežívali vo svojom vnútri," hovorí.
V podhorskej Moštenici, kde bývali zimy dlhé a mrazivé, znamenal príchod jari ďalší dôvod na radosť. V blízkosti domu pani Marty preteká neveľký potok. Ako dievčinu ju sem miestni chlapci neraz namočili, alebo si z neho aspoň načreli plné vedrá. „ Korbáče a šibačku vtedy nepoznali, takže chlapci si museli vystačiť s vodou. Niekedy sme boli úplne mokré, ale ľudia v tom čase verili, že čistá voda symbolizuje zdravie a krásu," povedala. Občas chlapcom požičali aj z voňaviek, ktoré si dokázali navariť samé. Dobre poznali tento kumšt, na výrobu vonných esencií používali hlavne fialky a konvalinky. Stačilo, aby krátko prešli bodom varu, chvíľu sa vylúhovali a už ich mohli plniť do fľaštičiek. Chlapci nedostávali žiadne veľké dary. Stačilo im vajíčko, zafarbené v šupkách z cibule.
Na Zelený štvrtok onemeli zvony
Slávenie Veľkej noci sa začínalo na Zelený štvrtok, ktorý je v kresťanskej tradícii symbolickým pripomenutím Pánovej poslednej večere. V Moštenici, tak ako aj v ďalších slovenských obciach, zaviazali v tento deň zvony a tie sa opätovne rozozvučali až na Vzkriesenie počas slávenia veľkonočnej vigílie. Dovtedy zvony nahradili rapkáče a klepáče. Dnes je rapkáč v Moštenici pokazený a tak zvony zmĺknu až do sobotňajšieho večera. Pri zaväzovaní zvonov sa moštenické dievčatá zvykli ísť umyť do potoka a rovnaký magický úkon urobili aj vtedy, keď zvony nanovo rozviazali. Po vigílii sa už rodiny tešili, že si zasadnú k spoločnému stolu a konečne budú môcť ochutnať aj z mäsových dobrôt. Kedysi to boli hlavne klobásky, dnes pribudlo údené mäso.
„ Na Zelený štvrtok sme varievali hlavne pôstnu kapustnicu bez mäsa, alebo čokoľvek uvarené zo zelenej zeleniny. Počas piatku sme dodržiavali prísny pôst. Niekto vydržal nejesť celý deň, niekto si dal aspoň kúsok chlebíka," spomína si pani Marta.
Pôst pokračoval aj na Bielu sobotu. Koláče sa jedli až po Vzkriesení, pričom sa piekli predovšetkým mrežovníky, jablčníky a orechové, či tvarohové záviny. Tu im zvykli hovoriť podkovy. Podobne ako na Vianoce sa v tomto čase nakúpilo aj južné ovocie, ktoré bolo v bežnom roku skoro nepoznali. Pomaranče, banány, či mandarínky.
Ľudia si vtedy dopriali viac i na sviatočnom stole. „ Najlepšie to vystihuje veta jedného chlapčeka od nás, ktorý sa svojsky pýtal svojej mamy na termín Veľkej noci: Kedy to už konečne bude, keď sa najeme a ešte nám aj ostane? Bola vtedy veľká bieda a ľudia zvyčajne hneď zjedli všetko, čo navarili," s úsmevom si spomína Marta Roštárová.
