BANSKÁ BYSTRICA. Beloslav Riečan prepadol hre na organe ešte ako 14- ročný chlapec. Táto vášeň u neho pretrvala do dnešných čias, kedy si už na chrbte píše sedem krížikov. Melódie vylúdené pod jeho rukami dnes znejú v Evanjelickom kostole na Lazovnej ulici v Banskej Bystrici. Nedávno uplynulo presne 60 rokov odo dňa kedy začalo jeho súžitie s týmto unikátnym hudobným nástrojom, ktorý ho životom sprevádzal aj počas ťažkých chvíľ. Nútiť ho, aby cvičil na organe nikdy nebolo potrebné. Nešlo predsa o povinnosť, ale naopak, o výsadu. Počas štúdií matematiky na Univerzite Komenského v Bratislave už sedával za organom vo Veľkom chráme na Panenskej. Neskôr, už ako docent, resp. profesor chodil hrávať tajne do kostola ku svojej sesternici, prvej farárke na Slovensku. Po revolúcii sa už skrývať nemusel. „Zastupoval som Jána Vladimíra Michalku. Bola to pre mňa veľká česť, čo som mu aj tlmočil. On mi na to povedal, že takúto česť môžem mať kedykoľvek," spomína na reakciu tohto uznávaného organového virtuóza. Nebolo to však jediné príjemné stretnutie z vysokoškolských čias, ku ktorým sa rád vracia aj po rokoch. „Nemal som kde bývať. Prichýlila ma sesternica Mária Bancíková, špičková slovenská herečka. Býval som u nej šesť rokov, počas ktorých som sa stretol s mnohými vzácnymi osobnosťami ako Hanou Meličkovou, Betou Poničanovou či Fridou Bachledovou," povedal. V rokoch 1985 – 1989 pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Naspäť do hlavného mesta ho vytiahla až revolúcia. Zvolili ho za dekana MFF UK, neskôr sa stal riaditeľom Matematického ústavu SAV. Nakoniec zakotvil a už niekoľko rokov žije a pôsobí v Banskej Bystrici.
„Po presťahovaní som začal hrávať v luteránskom kostole, kde som dodnes. Raz mi povedali, že to nemôžem robiť bez zmluvy. Začali ma platiť, pritom ja som celý život hrával zadarmo," povedal. Peniaze najprv poukazoval na opatrovňu, teraz na zbierku pre tunajší orgán. „Prof. Michalko si ho bol pozrieť a skonštatoval, že je tu výborná akustika. Rozhodol sa, že z neho urobí koncertný nástoj avšak najprv musí prebehnúť generálna oprava. Už sa len musia vyzbierať peniaze," povedal. V hudbe vidí najmä úžasné posolstvo, ktoré sa nedá interpretovať slovami. „Človek to musí jednoducho cítiť. Keď sa ma niekto opýta na náboženstvo, či vieru moja odpoveď je Johann Sebastian Bach," dodal.
Hudba však nie je jeho jedinou vášňou. Rovnakou silou ho opantala aj veda, verná spoločníčka životom. Pre mnohých možno nepochopiteľnú radosť našiel v matematike. Svoje nadšenie z nej prenáša aj na študentov. Ako hovorí, nie je pre nich ani docent, ani profesor, ale Belo či Belko. Vychovať sa mu podarilo 30 doktorantov, o ktorých hovorí s láskou a patričnou pýchou. Aj napriek mnohým oceneniam tvrdí, že najväčším úspechom sú práve jeho študenti. „Vyznamenania padnú dobre, ale nie sú najvyššie ocenenia. Pre mňa sú nimi moji žiaci, uznanie vedeckou komunitou a možnosť vedecky pracovať," povedal.
Ako sám priznáva relaxovať a nemyslieť na vedu je pre neho náročné. „Môj oddych je sudoku, ale to je vlastne tiež len taká rozcvička," hovorí.
Hoci matematikov medzi jeho predkami by ste hľadali ťažko, jeho potomkovia už gény na čísla zdedili. O svojej tragicky zosnulej dcére Hanke hovorí ako o výnimočnom talente. Matematiku si zvolil aj syn, ktorý už dvadsať rokov pracuje ako štatistik v OSN. Z toho posledných pár rokov šéfuje z Bejrútu celej štatistike OSN na Blízkom a Strednom Východe. Druhá dcéra Belka sa zaoberá aplikáciou matematických metód v hudbe. „Človek, ktorý sa mohol celý život venovať vede, je šťastný človek. To je aj môj prípad," povedal. Vedec a hudobník ale i zakladateľ Kuzmányho kruhu, predseda Jednoty slovenských matematikov a fyzikov, či záchranca literárneho časopisu Tvorba, aj to je profesor Riečan.
Napriek niekoľkým tragédiám, ktoré ho sprevádzali, si dokáže na živote vážiť najmä to, že mu do cesty priviedol mimoriadnych ľudí.
