Za cimbal si sadla už ako trojročná

Je svetovo uznávanou cimbalovou virtuózkou, sólistkou Maďarskej štátnej opery v Budapešti a prezidentkou Svetovej asociácie cimbalistov. Na Akadémii umení v Banskej Bystrici zasväcuje svojich študentov do tajomstiev hry na cimbal už štrnásty rok. Zaskočí vás výbornou slovenčinou, hoci nikdy nenavštevovala žiaden jazykový kurz a náš neľahký jazyk zvládala postupne ako samouk. Famózna cimbalistka VIKTÓRIA HERENCSÁR.

BANSKÁ BYSTRICA. Mala iba tri a pol roka, keď sa po prvý krát posadila za cimbal a nikto ju už od neho neodtrhol. Dnes sa usmieva, že s tým bol spojený v ich rodine nemalý krik. Cvičiť na ňom mala predovšetkým jej staršia sestra, ktorá v tom čase hodiny cimbalu navštevovala. Keď ho ale malá Viktória obsadila, nebolo ju možné odtiaľ dostať. Zväčša si vydobila svoje miesto pri ňom krikom, ktorý poriadne preskúšal bubienky jej rodičov. „ Moja sestra sa potom na hodinách bránila tým, že nemohla dostatočne cvičiť, lebo som ju k cimbalu nepustila. Samozrejme, že jej nik neveril a považovali to za vyhováranie," hovorí Viktória Herencsár.

Ako dieťa ju nebolo možné od cimbalu odtrhnúť

FOTO - archív Viktórie Herencsár

Ich mamka spočiatku snívala, že by sa dievčence mohli naučiť hrať na piano, no v neveľkom dome sa našiel priestor skôr na umiestnenie cimbalu. Zrejme to bol osud. Malá Viktória si nielenže rýchlo osvojovala základy hry, no rovnako rýchlo vnikla do podstaty čítania a písania nôt a hudobnej teórie. Pri cimbale dokázala stráviť dlhé hodiny, čo bolo na dieťa takmer nepochopiteľné. Jej talent veľmi skoro oslovil popredného skladateľa Zoltána Kodálya. Za zlom vo svojej kariére ona sama dodnes považuje štúdium v cimbalovej triede poprednej umelkyne Idy Tarjáni Tóth na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti. Dnes okrem koncertnej činnosti pôsobí ako docentka na Akadémii umení v Banskej Bystrici a je hosťujúcou profesorkou na Hudobnej akadémii v čínskom Pekingu. Je držiteľkou mnohých medzinárodných ocenení a v uplynulom roku ju ocenili titulom Rytier maďarskej kultúry za rozvoj cimbalového koncertného umenia.

Svojou hrou očarila na medzinárodných pódiách

FOTO - archív Viktórie Herenscár

Starý a významný nástroj

Mnohí z nás možno podvedome spájajú cimbal predovšetkým s folklórnou tradíciou, dnes je však rovnako cenený aj v klasickej a populárnej hudbe. Jeho predchodcovia sú známi už zo starých asýrskych a iránskych malieb, veľký rozmach však dosiahol predovšetkým v 15. a 16. storočí, keď sa na ňom hrávalo napríklad na uhorskom kráľovskom dvore, či v kostoloch. Po tom, čo do sakrálnej hudby prenikol organ, bol dočasne vytlačený do ľudového prostredia a jeho bohatá tradícia sa uchovávala skôr v odľahlejších oblastiach. V nemalej miere ju prezentovali v tom čase rómske kapely. Za vznik koncertného cimbalu dnešného typu vďačíme Václavovi Schundovi a hra na cimbal slávi už od konca 19. storočia veľkú renesanciu. Viktória Herencsár hovorí, že v krajinách, kde sa dnes cimbal využíva, je známych približne 150 jeho názvov. Hoci konštrukciu cimbalov v nemalej miere ovplyvňuje globalizácia, je podľa nej pozitívom, že si zachováva napriek neustálemu vývinu aj svoje regionálne špecifiká. Týmto aspektom sa v nemalej miere venuje Svetová asociácia cimbalistov, ktorú založili v roku 1991 v Budapešti a jej prezidentkou je od vzniku práve Viktória Herencsár. Obyvatelia Banskej Bystrice si mohli majstrovstvo umelkyne vychutnať pred časom na doktorandskom koncerte, kde interpretovala diela Ferenca Liszta, Igora Stravinského, či svoje vlastné skladby.

Z Budapešti do Banskej Bystrice

Viktória Herencsár hovorí, že nezaváhala v podstate ani na chvíľu, keď jej v roku 1997 ponúkli pôsobenie na Akadémii umení v Banskej Bystrici. K tomuto mestu má dodnes hlboký vzťah, hoci ju niekedy mrzí, že má málo času spoznať ho dôkladnejšie. Vyučovať prichádza dvakrát do mesiaca približne na tri dni. Program vtedy zvykne mať taký nabitý, že na iné aktivity jej veľa času neostáva. „ Budapešť a Banská Bystrica sú vzdialené iba okolo 180 kilometrov, takže vzdialenosť nie je veľký problém. V prvých rokoch som zvykla chodiť autobusom, alebo vlakom, neskôr však všetky výhodné spojenia porušili a dnes som odkázaná na auto," hovorí.

Cesty autobusom jej vyhovovali aj preto, že počas nich zvykla čítať slovenské knihy. Človeku sa zdá málo uveriteľné, že neľahký slovenský jazyk zvládla na výbornej úrovni prakticky sama, bez špeciálnych kurzov. „ Spočiatku som pri komunikácii so študentmi pociťovala bariéru. S každým som hovorila tak, ako sa dalo. Ak niekto vedel po nemecky, hovorili sme po nemecky, ak po anglicky, dali sme prednosť tomuto jazyku." Viktória ovláda niekoľko svetových jazykov a ako žiačka sa učila aj ruštinu. Tvrdí, že aj vďaka tomu jej nerobilo veľký problém „naskočiť" na ďalší slovanský jazyk.

Bola v neustálom kontakte so Slovenským inštitútom v Budapešti. „ Niekedy sa na mne už možno smiali, keď som im z autobusu zavolala, že si nedokážem v knihe poradiť s nejakým slovenským slovíčkom," hovorí.

Preklad zo slovenčiny do slovenčiny

Viktória Herencsár je jazykovo veľmi zdatná, takže už po krátkej dobe dobre rozumela tomu, čo jej študenti hovorili. Oni to však nemohli tušiť a tak s tým zažila nemálo humorných situácií: „ Vždy som sa dobre bavila, keď sa moji študenti rozprávali o tom, že moja blúzka je veľmi pekná, alebo nový strih vlasov mi pristane," usmieva sa. Postupne ju študenti odhalili. Napríklad vtedy, keď jej jeden z nich pomáhal s prekladom a ona ho opravila, že to preložil zle. Dnes už rozpráva po slovensky bez zábran a ovláda podstatnú časť slovnej zásoby. Občas jej robí problémy zložitá gramatika a vtedy požiada niekoho, aby jej pomohol niečo zo slovenčiny do slovenčiny.

S húfom detí v trabante

Hudobne nadaná je tiež jej dcéra, ktorú však viac oslovila hra na husle. S hudbou doslova rástla, veď jej matka bola koncertne rozlietaná po celom svete. Mala iba dva mesiace, keď „koncertovala" v zákulisí opery a mamka ju vždy odbehla nakŕmiť a uspať. Neboli to jednoduché roky, no Viktória Herencsár si na ne spomína s láskou. „ Vďaka celej mojej rodine a množstvu priateľov sa to dalo zvládať. S priateľmi to fungovalo tak, že vždy mal niektorý z nás na starosti aj ostatné deti. Ich pracovný čas sa odlišoval od môjho, čo bolo výhodou. Tak som napríklad ráno pobrala aj ich deti, naložila som ich za plný trabant a odviezla do škôlky. V čase mojich koncertov a vystúpení mi zas oni zobrali moju dcéru," dodáva.