Pochádza zo známej rómskej muzikantskej rodiny Radičovcov z Klenovca. Po absolvovaní konzervatória a Akadémie umení v Banskej Bystrici sa venuje výučbe mladých talentov na troch školách. Jeho život sa skladá z neustáleho „pendlovania“ medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Tvrdí však, že človeka neunaví to, čo naozaj miluje.
BANSKÁ BYSTRICA. Bol ešte dieťa, keď po prvý krát priložil slák k strunám huslí. Zrejme to ani nemohlo byť inak. V ich rodine bola láska k hudbe úplnou samozrejmosťou, keďže korene má mladý hudobný pedagóg Dušan Radič v preslávenom muzikantskom rode Radičovcov z Klenovca, hoci on sám už vyrastal v Rimavskej Sobote.
„ Môj ocko hrával prakticky od malička a vždy túžil, aby sa tento talent preniesol aj na jeho deti. Vyrastal som v chudobných pomeroch, no moji rodičia tvrdo pracovali, aby mohli svojim deťom zabezpečiť vzdelanie,“ povedal.
Všetky tri deti Radičovcov vyštudovali vysokú školu a vo svojich profesiách dosiahli uznanie. Dve staršie sestry boli tiež hudobne nadané. Jedna sa začala venovať klavíru, druhá husliam. „ Najstaršia sestra bola považovaná za mimoriadny talent, už po niekoľkých rokoch hry na husle začala vyhrávať domáce aj medzinárodné súťaže. Potom však prišli vážne zdravotné problémy s chrbticou a pre celú našu rodinu to bolo veľké sklamanie, “ spomína si Dušan Radič. Sestra sa iba ťažko zmierila s tým, že jej dráha koncertnej huslistky nebude pokračovať. Otec zriedka o svojich pocitoch hovoril, no bolo vidieť, že vnútorne trpí aj on. Jeho smútok trochu poľavil, keď začal zbierať prvé úspechy talentovaný Dušan.
Dnes sú však rodičia veľmi hrdí aj na svoje dve dcéry. Jedna sa usadila v Írsku, druhá vyučuje na základnej škole.
„ Zaujímavé je možno aj to, že v našej rodine sme nehovorili rómskym jazykom. Moja sestra sa ho napríklad naučila až na rómskej katedre v Nitre napriek tomu, že celá naša rodina má k rómskej kultúre a tradíciám blízky vzťah,“ dodáva Dušan Radič.
Od folklóru ku klasike
Aj keď Dušan Radič rómsku hudbu vždy silno pocitovo vnímal, veľa o nej nevedel. Vyrástol na slovenskej folklórnej tradícii, keďže jeho otec hral štvrť storočia vo folklórnom súbore Rimavan. Jeho to napriek tomu od začiatku viac ťahalo ku klasike. Najviac ho priťahovala hudba romantizmu a baroka, ktorá mu je blízka dodnes. „ Boli sme veľká rodina a keď sme sa všetci poschádzali na nejakej oslave, každý odo mňa čakal ľudovky. A ja som im hral klasiku. Časom si zvykli,“ usmieva sa.
Už na základnej umeleckej škole patril k výrazným talentom, no stále si nebol istý, či sa chce hudbou aj živiť:
„ Moji rodičia v tom mali jasno od začiatku, ja až tak nie. Prechádzal som vtedy náročným obdobím puberty, no postupne sa všetko ustálilo.“ Hoci mal viac ako slušné základy husľovej hry, pred nástupom na konzervatórium sa chcel ešte zdokonaliť. Raz do týždňa dochádzal na hudobnú prípravu do Košíc, kde neskôr začal navštevovať konzervatórium. V treťom ročníku prestúpil na konzervatórium do Banskej Bystrice, kde žije aj v súčasnosti.
Husle nahradila viola
Sťahovanie z Košíc do Banskej Bystrice nebolo jedinou výraznou zmenou v živote mladého umelca. Na konzervatóriu J.L. Bellu čoskoro zistili, že vďaka vynikajúcim dispozíciám a predovšetkým dlhým prstom je doslova predurčený k hre na violu. „ Viola je nielen väčšia ako husle, ale je aj farebnejšia, čo sa týka tvorby tónu. Je zamatová a príjemná,“ hovorí. Dnes profesionálne zvláda hru na troch nástrojoch – husliach, viole a klavíre.
„ Počas štúdií som mal šťastie na vynikajúcich pedagógov – Jána Juříka, Jána Kratochvíla a Petra Strenáčika, ktorý je pre mňa nielen veľkým hudobným vzorom, ale mimoriadne ma ovplyvnil aj po ľudskej stránke. Som veriaci človek a preto som presvedčený, že nielen talent som dostal od Boha, ale aj to, že do môjho života vkročili títo významní ľudia. “
Viac o osudoch talentovaného hudboníka sa dočítate v aktuálnom vydaní MY - Banskobystrické noviny.
