Od roku 1995, keď ako 16-ročný získal na seniorských majstrovstvách sveta v anglickom Nottinghame bronzovú medailu v C1 a bol aj členom bronzového tímu 3xC1, pravidelne nosil z vrcholných podujatí minimálne jednu medailu. Po šestnástich rokoch sa niť pretrhla. Dnes už 32-ročný rodák z Liptovského Mikuláša si stihol za ten čas vybojovať dve zlaté a dve strieborné olympijské medaily, osemkrát sa stal majstrom sveta, jedenásťkrát počúval slovenskú hymnu po svojich pretekoch a víťazstve na kontinentálnom šampionáte. Na kvalifikáciu v Seu ďUrgell však nebude spomínať v dobrom. Dva nedovolené dotyky bránky v oboch kolách mu k dosiahnutému času pridali po štyri trestné sekundy a v nesmierne vyrovnanej konkurencii ho to zaradilo až na 25. miesto.
„Určite to berieme ako jednorazový výpadok. Na Tatranskom slalome doma v Liptovskom Mikuláši krátko pred šampionátom zajazdil šesť vyrovnaných jázd. Priznám sa, že ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že nepostúpi do dvadsiatky," vravel po návrate z ME jeho otec a tréner v jednej osobe Jozef Martikán. Na podrobnejšiu analýzu príčin tohto sklamania ešte nebol čas. „Michal dokázal byť aj s ťukom medzi najlepšími. Teraz to bol zhluk nepriaznivých okolností. Pri výjazde z poslednej protiprúdnej bránky bolo miesto, kde sa voda zvykla zavrieť a jednoducho pretekára nepustila ďalej. Keď sme to pozerali na videu, videli sme, že viacerých slalomárov to tam zdržalo aj dve - tri sekundy. Stalo sa to aj Michalovi, potom chcel zariskovať a schytal ďalšie trestné sekundy. Ku všetkým protiprúdkam išiel veľmi natesno, pretáčal to v nich. Zrejme to bolo príčinou aj tých dvoch dotykov, ktoré ho obrali o postup," pokračoval kormidelník jediného štvornásobného olympijského medailistu vo vodnom slalome na svete.
Rázne odmietol úvahy o tom, že by bol jeho syn a zverenec niečo zanedbal v tréningu. „Môžem zodpovedne vyhlásiť, že na tréningoch si nič neodpustil, makal naplno. Je pravdou, že neladil formu špeciálne na majstrovstvá Európy, ale to, čo sa mu stalo, je jednoducho smola," obhajoval Jozef Martikán syna Michala.
Rekordér v počte titulov už dlhší čas skúša nové pádlo. „Tu sa ukázala jeho nevýhoda. Je totiž o niečo väčšie, zábery s ním sú o niečo pomalšie. Silu do toho dáva, ale frekvencia je nižšia. Možno aj to ovplyvnilo jeho výsledok. Pravidlá neurčujú rozmery pádla, určuje si to každý pretekár podľa vlastných schopností. Máme o čom špekulovať," naznačil riešenie skúsený tréner.
Nikto lepšie nepozná jeho syna ako on sám. Vie, čo mu teraz najviac pomôže. „Bol samozrejme sklamaný. Dlho mu trvalo, kým vôbec vyšiel z vody. Nesnažím sa ho však sledovať a kontrolovať. On sa musí s tým sám vyrovnať a verím, že to dokáže. Debatovali sme spolu, ale nehľadali sme príčiny. Na to je ešte čas. Teraz nás budú zaujímať majstrovstvá Slovenska u nás v Liptovskom Mikuláši, tam sa uvidí, ako to celé strávil," preladil na optimistickejšiu nôtu Jozef Martikán a hneď dodal: „Keď sa prvýkrát usmeje, budem vedieť, že je z toho vonku. Je to predsa šport. Teraz však dostali lekciu aj tí neprajníci, ktorí tvrdievali, že je to jednoduché vyhrávať. Kto chce byť najlepší, musí dať do toho veľmi veľa, aby bol na vrchu. Som presvedčený, že Michal sa psychicky vráti do pohody a bude opäť víťaziť."
