BANSKÁ BYSTRICA. Na väčšinu z nich by málokto povedal, že sa nejakému športu vôbec venujú. Napriek tomu pár sált a zliezanie schodov po vlastných rukách je pre nich len zahriatím sa. Takto nejako by sa dali definovať ľudia trénujúci parkour, alebo tiež traceuri. Jedným z nich je aj Jakub Forgács (23)z Hornej Mičinej, v súčasnosti študent Ekonomickej univerzity v Bratislave. K parkouru, ako najefektívnejšiemu spôsobu presunu z jedného bodu do druhého len za pomoci vlastného tela, sa dostal pred piatimi rokmi. Inšpirovaný videami na internete sa zúčastnil jedného z tréningov. Odvtedy je členom zhruba početnej komunity pôsobiacej v Banskej Bystrici a jej okolí. „Väčšina ľudí si povie, že je to extrémne, nebezpečné a že na to nemá. Tí, ktorí to však aspoň skúsia majú šancu sa vytrénovať. Pre mňa je extrémnejší futbal, kde vás kedykoľvek môže niekto zraniť. Tu ste zodpovedný sami za seba,“ povedal. Pri pohľade na to ako bez problémov zlezie na rukách schody pri Pamätníku SNP sa okoloidúcim len otvárajú ústa. Ako však sám tvrdí, skôr zakopne kráčajúc po nohách, ako hlavou dole. Nezainteresovaní ľudia tak „cviky“ Jakuba a jeho partie častujú aj slovami ako čudné, či zvláštne. Aj keď si to mnohí z nich neuvedomujú, bežne samotný parkour praktizujú aj vo svojom živote. Už len pri tom, ako sa snažia dobehnúť na autobus či vyhnúť sa oproti idúcej mase ľudí. Zjednodušene by sme totiž to mohli o parkoure hovoriť ako o prekonávaní prekážok. „Kedysi mi kamarát povedal, že parkourista je ten, kto vie preskočiť cez prekážku piatimi rôznymi spôsobmi. S tým nesúhlasím. Parkuristom sa človek stáva vtedy keď sa pozrie na nejaký múrik či zábradlie a nevidí prekážku, ale možnosti. Je jedno či máte sto kíl, alebo či viete preskočiť cez štvormetrovú stenu. Každý kto sa snaží zlepšovať a prekonávať prekážky je parkurista,“ povedal. Oficiálne štatistky traceurov však nie sú, nakoľko parkour nielen že nie je braný ako šport, dokonca nepozná ani súťaženie. Jeho hlavnou devízou sú tak najmä priateľské vzťahy a to, že dáva vyniknúť každému. Všetko však závisí od dokonalého fyzického, kondičného i technického tréningu.
Lepšie sú na tom dievčatá
Efektné saltá síce pomáhajú zlepšiť koordináciu či orientáciu v priestore, parkour však nie je o efekte ale o efektívnosti a o dokonalom ovládnutí vlastného tela. Veľké bicepsy pritom nie sú potrebné, často ani žiadúce. Paradoxne dobrú anatomickú „výbavu“ majú v tomto prípade aj dievčatá. V Banskej Bystrice sú však aktívne len dve. „Veľa z nich si povie, že na to nemajú. Pritom sú ohybnejšie, svižnejšie, lepšie v balanse. Na prekonanie prekážky nepotrebujú silu,“ povedal Jakub. Aj napriek niektorým krkolomným kúskom chrániče nepoužívajú, aby si telo zvyklo na záťaž. Vážnejšie úrazy sa im vyhýbajú a to najmä kvôli dôslednému tréningu. Parkour však nie je len o ňom, je to jednoducho životný štýl. „Treba to robiť pre seba a pre ten pocit slobody. Mne sa to prenáša aj do osobného života pri riešení konfliktov a prekonávaní prekážok. Neriešim problémy vysedávaním v krčme, ale pohybom. Veľa ľudí nehovorí, že trénujú parkour, ale že žijú parkour,“ povedal.
Je to zadarmo
Avšak tam, kde prekážky títo mladí ľudia prekonávajú, im bariéry iní zase stavajú. „Robili sme v parku stojky a jednoducho nás odtiaľ policajti vyháňali, že robíme niečo zlé. Ľudia po nás kričia, aby sme vypadli. Možno to odsudzujú lebo je to niečo zvláštne. Pre mňa osobne je však viac čudesnejšie keď vidím niekoho kráčať po ulici s cigaretou v ruke,“ povedal. Ak sa však niekto rozhodne vymeniť neduhy dnešnej doby za aktívny pohyb, parkour je ideálny aj v tom, že nič nestojí, tréningy sú zadarmo, stačí mať len chuť pracovať na sebe. Jediným nástrojom je pritom len váha vlastného tela. Táto takpovediac filozofia má počiatky na začiatku
20. storočia. Neskôr, počas vojny vo Vietname, sa týmto prvkom začalo hovoriť umenie boja. Spájal v sebe ako beh, ktorý bol potrebný na únik od nebezpečenstva, ako aj potrebu chrániť sa pri strete s nepriateľom. Postupne sa vyvíjal a bol predefinovaný na umenie pohybu.
