BANSKÁ BYSTRICA. Šport, priatelia, zábava. Tak ešte pred rokom vyzeral život Mateja Tótha, študenta Strednej odbornej školy elektrotechnickej v Banskej Bystrici. Minuloročné leto sa však jeho život začal meniť. Únavu, ktorú pociťoval niekoľko týždňov, spočiatku pripisoval vysokej športovej záťaži. Hral volejbal, behal, zdolával na bicykli dlhé trasy, hádzal oštepom. Krátko po začatí školského roka mu však dalo telo jasne najavo, že za problémami nie je obyčajná chrípka, či zápal hrdla.
Uprostred noci na internáte mu prišlo nevoľno a odpadol. Odviezla ho záchranka a začal sa maratón vyšetrení. Už zakrátko sa dozvedel mrazivú diagnózu. Ochorel na akútnu leukémiu a začala sa pre neho dlhodobá liečba na klinike detskej onkológie v Banskej Bystrici. Bolo to presne tretieho septembra. V rovnakom termíne chce v rodnej Kremnici zorganizovať nultý ročník volejbalového turnaja trojčlenných družstiev s príznačným názvom Zasmečuj deťom zdravie. Výťažok z neho pôjde občianskemu združeniu Svetielko nádeje. Združenie od roku 2002 pôsobí pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici a svojimi aktivitami sa snaží zlepšovať život detí s onkologickými ochoreniami.
Matej hovorí, že myšlienka pomoci iným deťom prišla spontánne: „Sedeli sme s kamarátmi po volejbale na malinovke a napadlo nás, že týmto spôsobom by sa dalo združeniu pomôcť. Za tie dlhé mesiace v nemocnici som vedel, čo prežívajú iné choré deti a že by som mohol urobiť konečne niečo užitočné. Na turnaj by som rád prizval aj zástupcov združenia, či sestričku z oddelenia. Aby ľuďom mohli vysvetliť, na čo ich pomoc pôjde a prečo je potrebná.“
Choroba je ako maratón
Matej patrí k tým šťastným ľuďom, ktorým sa s ochorením bojuje ľahšie kvôli silnej psychickej výbave. Jednoducho si ju nepripúšťa, zatne zuby a bojuje. Pre neho je to čosi ako maratón, ktorý je síce dlhý a náročný, no na jeho konci prichádza spokojnosť s vlastným výkonom. Aj vďaka tejto povahovej črte si môže tohtoročné leto konečne užiť pri športe. Hoci s mierou a podľa odporučení lekárov. „ Nie všetci kamaráti na oddelení sa dokázali s chorobou psychicky vyrovnať. Hlavne dievčatá sa niekedy zlomili. Ja som zas taký typ, čo má rád čierny humor. Len dievčatá niekedy moje dobre mienené poznámky nepochopili a nahnevali sa. Tak som bol radšej ticho,“ smeje sa.
Činky mu vzali
Najnáročnejší bol začiatok liečby, keď musel stráviť v nemocnici nepretržite jeden a pol mesiaca. Potom už nastúpili dvojtýždňové, či trojtýždňové cykly. „ Fungovalo to približne tak, že týždeň trvala liečba, a dva týždne som mal doma na zregenerovanie,“ dodal. Najviac mu v nemocničnom prostredí chýbal práve šport a priatelia. Tajne si preto prepašoval na izbu aspoň činky, no zobrali mu ich. Liečba nebola jednoduchá a musel odpočívať. Aj keď na druhej strane hovorí, že ani po chemoterapii mu nebývalo príliš zle, lebo dnes už existujú účinné spôsoby, ako tieto nepríjemné sprievodné znaky liečby tlmiť. „Sestričky by sa na mňa určite hnevali, ale ja som občas potajme urobil aspoň pár klikov a brušákov,“ prezrádza.
Sestričky aj lekári mu pomohli nielen po stránke liečebnej, ale aj ľudskej. „ Stávalo sa, že som v noci nemohol spať. Ak si práve našli čas, vždy sa so mnou radi porozprávali.“ Najviac mu však pomáhali návštevy známych športovcov na oddelení. Boli medzi nimi viacerí hokejisti a tiež futbalisti z Dukly Banská Bystrica. A tiež príjemná a pekná Lucia Barmošová, na ktorú sa tešili hlavne chlapci. „Pre mňa to bolo skoro ako liek na dušu. Odrazu to neboli rozhovory o chorobe, ale o športe. Teda o tom, čo mám najradšej.“ Počas liečby sa totiž u Mateja začali objavovať aj sprievodné známky liečby. Nábeh na cukrovku, či problémy s tlakom.
„Najhoršie bolo, že liečba a dlhodobejší pobyt na lôžku dali zabrať aj mojej svalovej hmote. Mám skrátené šľachy a pri predklone som sa ledva dotkol špičiek,“ hovorí Matej. Pribral 24 kíl, čo mu teraz ako športovcovi dosť prekáža. Postupne sa ich snaží zhadzovať. Už môže ísť na bicykel, hrať volejbal, zvykne si zabehať. „ Radil som sa s pani docentkou Bubanskou, ako športovať a zároveň si neuškodiť. Povedala mi, že všetko treba robiť s mierou a nie ako kedysi, keď išlo telo na doraz. Rešpektujem to.“
(Viac v 29. čísle Banskobystrických novín)
