a svoje začiatky, vzostupy a pády, ako aj najkrajšie momenty jeho športovej kariéry.
Na najprestížnejšej súťaži Mr. Olympia, ktorá sa každoročnej koná v americkom Las Vegas, ste obsadili 4. miesto. Aké pocity vo vás rezonujú mesiac po súťaži?
- Je to najlepší výsledok v mojej doterajšej kariére a preto som nadmieru spokojný. Škoda, že som si z Ameriky nepriviezol niečo „ligotavé“, ale aj tak prevláda spokojnosť nad mojím vystúpením.
Špičková profesionálna kulturistika je doménou Američanov. Vy ste sa stali prvým slovenským profesionálom a najúspešnejším kulturistom na Slovensku. Ako teda znie váš recept na úspech?
- V tomto športe je najdôležitejšie mať „chtíč“ a čistú hlavu, ktorú treba správne nasmerovať. Já mám doslova „baraniu“ hlavu, lebo som narodený v znamení Barana, čo tiež zohralo dôležitú rolu v mojej kariére. Človek si tiež musí vytýčiť cieľ a tvrdou prácou sa k nemu postupne dopracovať. V kulturistike hrá veľkú rolu práve genetický potenciál, ktorý mám vďaka Bohu taký aký mám a s mojou stavbu tela sa dalo niečo v tomto športe dosiahnuť.
Vytýčiť si cieľ znamená správne sa motivovať. Čo bolo pre vás motiváciou počas drsných diét a náročných tréningov pred súťažami?
- Povzbudivé bolo, že sa mi hneď na prvej súťaži podarilo ako 18-ročnému uspieť. Boli to majstrovstvá kraja v Poprade, kde som skončil druhý. Potom to už išlo iba k lepšiemu. Najväčšou motiváciou boli pre mňa výsledky a úspešnosť a tiež fakt, že som súťaživý typ a rád zbieram prvenstvá.
Predtým ako ste sa dali na kulturistiku ste sa venovali zápaseniu. Asi ste urobili dobre, že ste sa rozhodli pre zmenu.
- Je pravdou, že zápaseniu som sa venoval viac ako 10 rokov, no ku koncu som sa vážne zranil a presedlala som na kulturistiku. Vtedy nastal ten zlom. Už počas mojej zápasníckej kariéry som mal k činkám veľmi blízko a bol som skôr taký svalnatejší zápasník výzorom na prvý pohľad odlišný od ostatných.
Keď už hovoríme o svaloch, viete koľko kilogramov svalovej hmoty nosíte na svojom tele?
- To je ťažko povedať. Je však pravdou, že hranica podkožného tuku je pred súťažou minimálna. Odhadom je to však asi 70 percent celkovej váhy. (Pozn. H.D.: Pri hmotnosti Jaroslava Horvátha je to približne 65 kg).
Vráťme sa k vašej kariére, s ktorou sa lúčite. Čo by ste označili za najkrajší okamih kariéry?
- Tých pekných bolo veľa. Patrí k nim titul majstra sveta z roku 1997 v Prahe, to bolo očarujúce. Krásny moment bol aj zisk absolútneho titulu v Bratislave v roku 1999 pred domácim publikom. Nemôžem však zabudnúť ani na posledný úspech v Amerike, ktorý je pre mňa zvláštny z toho titulu, že medzi profíkmi je obzvlášť ťažké sa presadiť. Štvrté miesto ma radí medzi svetovú špičku a preto si tento výsledok veľmi cením. Nedá mi nespomenúť zážitok spred dvoch týždňov, kedy som sa v Humennom zúčastnil jednej exhibície. Do konca voľnej zostavy zostávala minúta a zrazu sa celá hala postavila a začala mi tlieskať. Bola to pre mňa veľká pocta, lebo dovtedy som niečo také nezažil. Mal som slzy v očiach a uvedomil som si, že niekedy sú práve takéto momenty krajšie, ako samotné výsledky. Bola to pre mňa taká náplasť na dušu.
A naopak, najsmutnejší moment?
- Bolo ním zranenie, ktoré som utrpel pred tromi rokmi. Ak by sa mi neprihodilo, dnes by som tu sedel s medailou. Človek však nemôže mať v živote všetko.
Máte nejaké motto, ktorým sa v športovom živote riadite?
- Ani nie. Ako som už spomínal, vždy si vytýčim cieľ a idem za ním.
Aký je teda váš najbližší cieľ?
- Venovať sa mojim dvom dcérkam, osemmesačnej Soni a trojročnej Miške. Človek vo veku 40 rokov s dvomi malými deťmi, ktoré si vyžadujú pozornosť a voľný čas, už musí rozmýšľať inak. Bolo by odo mňa sebecké, ak by som v kulturistike ako profesionálny športovec naďalej pokračoval. Zavážilo tiež to, že som prišiel o sponzora, respektíve bol ochotný ma podporovať, ale za úplne iných podmienok ako predtým. Myslím si, že je ten správny čas...
FOTO: HANA DANOVÁ
