Robo Strieš je rodený Banskobystričan. Hudobník, moderátor, starejší, srandista a vtipkár, Mikuláš... proste známa bystrická postava. Figúra, ako vraví on. Keby ešte žil Paľo Hrúz, určite by Robo Strieš nechýbal v jeho „memoároch“ o Bystrici, ak by sa ešte chystal nejaké napísať. O takomto, predvianočnom, vianočnom ba občas ešte aj povianočnom čase, sa Robo Strieš už 42 rokov mení na Mikuláša a obdarúva a rozveseľuje deti aj dospelých. Ako Mikuláš je veľmi presvedčivý, a to aj vtedy, keď je isté, že jeho identita bola odhalená. Jeho Mikuláš prežil všetky módne, spoločenské a politické zmeny, aj revolúcie. A nezmenil sa. Iba ak navonok, keď sem tam použil nejaký módny „výstrelok“. Napríklad začiatkom 70. rokov minulého storočia, keď nastalo tzv. „uvoľnenie“, používal mikulášsku barlu a biskupskú čiapku, mitru. No nie dlho. Asi po dvoch rokoch už vraj mikulášoval ako Ded Moroz. Pre deti však vždy bol a zostal ujo Miki. „Už vtedy som mohol byť vo vláde...“, hovorí.
Verili ste ako dieťa na Mikuláša?
My sme boli veriaca rodina, verili sme len na Mikuláša a na Ježiška. Prvý raz k nám prišiel Mikuláš niekedy koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, tešili sme sa veľmi. Voľakto sa obliekol do kožucha, väčšinou starý otec, ale my sme to brali ako naozaj. Vtedy nebol televízor, rádio sa zapínalo len dva razy do týždňa, a všetkému, čo nám naši rodičia povedali, sme verili. Na tieto časy neraz aj teraz spomíname s partiou, keď sedíme v Národnom dome. Že sme sa nešli dočkať Mikuláša, Ježiška. Prvého novembra sme išli na hroby a tie dva mesiace do sviatkov nám pripadali dlhé ako celý rok! No ale doba sa zmenila. Nestačíme si ani zavinšovať nový rok a za chvíľu je Veľká noc, potom Radvanský jarmok a už sú zase Vianoce.
Čím vás Mikuláš obdarúval v detstve?
Väčšinou to boli cukríky, jabĺčko. Samozrejme, že sme mali prichystané básničky, pesničky.. Pekne sme sa na začiatku k svätému Mikulášovi pomodlili a tešili sme sa nielen my, deti, ale celá naša rodina, otec aj mama.
Aj topánky ste si vykladali do okna?
Nie... to až neskoršie. Bývali sme na Lazovnej ulici a pamätám si, mal som raz alebo dva razy topánky na okne. Lenže v tých časoch bývali treskúce zimy a tak sme sa báli, že nám topánky zmrznú alebo nám ich niekto vezme...
A pamätáte si, kedy prišiel prvý raz Mikuláš na bystrické námestie?
Nie nepamätám. Ale mal by som si hádam pamätať... Myslím, že to bolo začiatkom sedemdesiatych rokov. Isté je a to si aj pamätám, že Mikuláša robil nezmar bystrickej kultúry Jožko Moravčík. Mohol byť v ten deň prezlečený za všetko možné, za Mikuláša, čerta, anjela, za zbojníka, no keď sme ho videli, ako z Dolnej ulice prichádza na námestie, vedeli sme, že je to on. A chodievali sme potom na Mikuláša už len preto, aby sme počuli tie jeho výroky a hlášky... Inak, veľmi si tieto akcie na námestí nepamätám, lebo ja už som v šesťdesiatom ôsmom, deviatom roku začal robiť Mikuláša s Paľom Šperkom v Slovenke.
Kto „vymyslel“, že budete robiť Mikuláša?
No on, Paľo Šperka. Hrávali sme s kapelou Paľa Janíčka v Závodnom klube Slovenky a raz som prišiel skorej. Paľo Šperka práve robil Mikuláša pre deti Slovenkárov. My sme hrali o piatej „čaj“ a Mikuláš bol o druhej. Paľo mi zakričal: Robo, prosím ťa, poď sem, vzadu mám ešte jeden mikulášsky oblek, zober si ho a budeš rozdávať darčeky... Vtedy to bolo tak, že deti dali pár pesničiek, pár básničiek a potom už si len chodili zaradom po balíčky. Tristo alebo štyristo detí. Rozdávali sme darčeky a pracovníčky ROH vyškrtávali mená tých, čo si ich už vzali. Nuž, takto som sa dostal k Mikulášovi a už mi to zostalo.
Boom vašich Mikulášov začal začiatkom osemdesiatych rokov...
Značím si od roku 1983 všetko presne! V tom roku to bolo dvadsaťdeväť Mikulášov! Potom až do roku 1989 v priemere dvadsaťpäť Mikulášov, no a odvtedy tých desať Mikulášov v jednom roku. Teda, za jeden mesiac.
A koľko Mikulášov ste „odohrali“ za jeden deň?
Môj denný rekord je osem vystúpení. Bolo to 4. decembra 2004. Začínal som o jedenástej u detí sluchovo postihnutých rodičov, o druhej poobede som prišiel na vyzdobenom kočiari do Rakytoviec, nasledovala Kremnička, Radvaň, dva razy, Terasa Horné Pršany, Iliaš a večer BOPA Tajov. Maratón skončil o 22. hodine.
Kde ste ešte za tých 42 rokov „mikulášovali“?
Najviac som ich odslúžil v Hoteli Lux, dvadsaťpäť a na spojovej priemyslovke, dvadsať. Ako člen Lions Klubu som desať rokov robil Mikuláša pre deti sluchovo-postihnutých rodičov. Na to mám veľmi pekné spomienky, deti mali vždy pripravený krásny program, spievali, recitovali... Dobrá zábava zas bývala na bývalom Urbione. Tam sme chodievali aj s muzikou.
V dvoch veľkých miestnostiach bol Raj a Peklo. Deti sa vyšantili do sýtosti. Aha, v zápisníčku mám poznačené, že druhého decembra 1984 sme skončil ráno o druhej. Samozrejme, deti už vtedy dávno spali...
