Stredoslovenská banská oblasť bola v minulosti špecifická aj ojedinelými vianočnými zvykmi. Iba niektoré z nich sa dokázali udržať dodnes.
B. ŠTIAVNICA, ŠPANIA DOLINA.V známej baníckej obci Špania Dolina, kde sa podľa archeologických nálezov ruda ťažila už v období eneolitu, poznamenala banícka tradícia významným spôsobom aj obdobie Vianoc.
Návrat papierových betlehemov
Na mnohé pekné zvyky by sa možno časom zabudlo, nebyť nadšencov, ktorí sa ich pokúšajú udržať pri živote. K tradičnej predvianočnej nálade patrila v baníckych rodinách aj tvorba papierových betlehemov. Zatiaľ čo v mnohých častiach Slovenska sa vyrábali betlehemy z trvácnejšieho materiálu, napríklad z dreva, špaňodolinskí baníci si zvolili tvrdý kartónový papier.
Pracovníčka obecného úradu Anna Šlauková hovorí, že hlavným dôvodom bola zrejme chudoba baníkov, ktorí v náročnom horskom prostredí siahali po čo najlacnejších materiáloch. V rodinách vznikali pozoruhodné umelecké dielka, ktoré boli neraz výsledkom práce celých rodín.
Na Španiu Dolinu sa táto pekná tradícia v posledných rokoch opäť vracia. Aj tento rok zorganizovala obec počas adventu tvorivé dielne, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom. „Boli sme veľmi milo prekvapení, že k nám prišli aj obyvatelia z Banskej Bystrice a iných miest. Piekli sme oblátky, zdobili medovníky, vyrábali tradičné čipky, maľovali svietniky,“ dodala Anna Šlauková. Veľký záujem o prípravu tradičných papierových betlehemov mali aj deti. Postupne sa naučili, ako sa postavičky strihajú, maľujú, ako sa na ne pripevňuje uchytenie a ako sa taký betlehem skladá.
Pre Španiu Dolinu bol obľúbeným materiálom na výrobu betlehemov tvrdý papier. FOTO: JÁN KROŠLÁK
Malý rodinný poklad
Betlehemy zo Španej Doliny prinášajú tradičné biblické námety o narodení Ježiška. Božia rodina je situovaná zvyčajne v prostredí salaša, neraz sa tu však objavujú aj banícke motívy či pre obec typická architektúra.
Najstarší zachovaný papierový betlehem pochádza z roku 1933 a je majetkom pani Lily Wilhelmerovej. „Vzadu je ešte napísané meno ocka, takže pre našu rodinu je to malý poklad,“ hovorí. Podľa tohto betlehemu bola vytvorená aj jeho napodobenina s postavami v životnej veľkosti. Počas Vianoc býva vystavená v blízkosti baníckej klopačky o obdivujú ju stovky turistov.
Ježiško uložený v štôlni
Klasickými drevenými betlehemami sa preslávili rezbári z Banskej Štiavnice a neďalekých Piargov (dnes Štiavnické Bane).
Rovnako ako pri niektorých zo špaňodolinských papierových je pre ne príznačné prepojenie baníckych a roľníckych prvkov. Svätú rodinu s malým Ježiškom autori často umiestňovali do priestoru štôlne, objavuje sa aj motív klopačky.
„Našli by sme tam slávnostne oblečených baníkov, kusy vykryštalizovaných minerálov, takzvané „grajzne“, ktoré symbolizovali rudu a vo svetle vyzerali veľmi efektne,“ hovorí etnografka Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici Zuzana Denková.
Banskoštiavnickým špecifikom sú veľké maľované salaše, ktoré tvorili popredie betlehema.
Silná tradícia vyrezávania prerástla počas útlmu banskej činnosti koncom 19. storočia, keď sa región zmenil na hladovú dolinu, u mnohých baníkov do spôsobu, ako si zarobiť na živobytie.
„Na Piargu v tom čase vznikla rezbárska škola, kde sa jemnej práci s drevom priúčali aj oni. Na škodu bolo, že sa tak postupne vytrácala individuálna pestrosť rezbárskych výrobkov, “ spomenie etnografka.
Banské múzeum má vo svojich zbierkach viacero diel ľudových umelcov, časť z nich možno aktuálne vidieť na výstave v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici.
Kyslá polievka a „bacekýchle“
Úplne inú atmosféru ako v súčasnosti mali sviatky pred desiatkami rokov aj v rodinnom prostredí. Na dedinách zdobili stromčeky tým, čo bolo najdostupnejšie. Na vetvičky vešali jablká, ozdoby zo slamy, do staniolu zabalené oriešky či tvrdé fondánové kocky a guličky.
Len málokto si mohol na sviatočnom stole dovoliť mäso, bežnými boli fazuľová, šošovicová či iná kyslá polievka a opekance, ktorým v Banskej Štiavnici ešte aj dnes hovoria „bacekýchle“.
Aj keď zvyk obdarúvať svojich blízkych bol zaužívaný už vtedy, darčeky bývali skromné.
„Dostávali ich najmä deti, medzi dospelými to nebolo obvyklé. Keď potrebovali čižmy, našli si pod stromčekom čižmy, keď nohavice, tak nohavice. Časté boli sladkosti, jabĺčka, či drobná minca. Tí zručnejší vyrábali najmenším hračky z dreva, z plátna a podobne,“ vymenúva pracovníčka múzea.
Neodmysliteľnou súčasťou Vianoc boli koledníci. FOTO: SBM
Spomienka na mŕtvych baníkov
Špaňodolinčanka Lila Wilhelmerová si na Vianoce svojho detstva rada zaspomína aj dnes.
Darčeky v nich nehrali skoro žiadnu úlohu, ale boli naplnené bohatým vnútorným posolstvom. „Na Štedrý deň hneď po prebudení sa začala pripravovať večera, ale počas celého dňa sa jedlo minimálne. Bol pôstny deň, takže ľudia si vystačili hlavne s pôstnymi múčnymi jedlami. Naša mamka si zvykla na obed vypiť iba meltu a k tomu si dala kysnutý koláč bez plnky,“ spomína si.
Poobede zvykli zájsť rodiny na cintorín. Pálili sa sviečky na hroboch blízkych, no symbolicky sa spomínalo aj na baníkov, ktorí prišli o život pod zemou. Na večeru sa jedla v rodine pani Wilhelmerovej ryba a zemiakový šalát bez majonézy. Okolo desiatej večer sa schádzali deti zo Španej Doliny, aby zaspievali koledy susedom a známym. Samozrejmosťou bola návšteva polnočnej omše, na ktorú prichádzali banícke rodiny pomedzi záveje často s rozsvietenými banskými kahancami.
Klepot kladiviek nahradil hlas zvončeka
Náboženský rozmer. V podzemí sa baníci spoliehali na ochranu Boha a svätých. Počas vianočných bohoslužieb za ňu ďakovali. FOTO: JÁN KROŠLÁK
Pre banícke lokality bola podľa etnografky Zuzany Denkovej silná náboženská tradícia typická.
„Súviselo to s nebezpečnou povahou práce baníkov. V podzemí a v tme sa často utiekali pod ochranu Boha. Vďaka a prosby o požehnanie k nemu smerovali snáď ešte intenzívnejšie počas obdobia Vianoc,“ vysvetľuje.
Za veľmi slávnostné sa považovali nielen polnočné bohoslužby na Štedrý večer, ale aj svätá omša na Božie narodenie.
Baníci sa ich zúčastňovali v slávnostných odevoch. Väčšina zasadla do lavíc, no váženejší z nich, takzvaní „aušusníci“ sa podieľali aj na samotných obradoch. Držali v rukách veľké zapálené sviece v svietnikoch s ohrádkou zachytávajúcou vosk alebo banícke kladivká.
V tento deň klepot kladiviek nahradil aj hlas zvončeka, ktorý sa pri omšiach zvyčajne používa.
„V Štiavnici sa baníkom so sviecami hovorilo aj „facigeri“, čo znamená fakľonosiči. Tento zvyk sa dá dešifrovať ako zdôraznenie dôležitosti svetla pri práci baníkov. To bolo pre nich v bani jednou z podmienok prežitia. Facigeri sprevádzali kňaza, keď prinášal sviatosť oltárnu a počas omše niekoľkokrát obchádzali okolo oltára,“ opisuje jeden z rituálov etnografka.
Špecifikom oproti iným oblastiam Slovenska bol aj repertoár duchovných piesní. Tie s baníctvom úzko súviseli.
V Banskej Štiavnici bola veľmi obľúbenou baníckou koledou Novina, milí pastieri. V kostoloch na Vianoce znelo: „Od pastierov sa my učme, haviari, haviari, popadajme pred Ježiškom, na tvári, na tvári. Srdce mu darujme, prácu obetujme. Prijmi od nás vďačne tieto dary srdečné, ktoré ti obetujeme spoločne, spoločne. Keď faršachtou hore-dolu chodíme, chodíme, vždycky k tebe z gruntu srdca vzdychneme, vzdychneme.“
