Sen o dakarskom dobrodružstve si splnil aj s darovanou Gola sadou

RELY DAKAR je považovaná za najnebezpečnejšie motoristické podujatie na svete. Zároveň je pre mnohých výzvou, nezabudnuteľným dobrodružstvom, či snom.

V čase, keď sme sa na Slovensku lúčili so starým rokom, v Južnej Amerike vrcholili prípravy na štart 33. ročníka Rely Dakar (1. - 15. januára 2012). Banskobystričan DUŠAN ČIPKA sa stal iba piatym Slovákom, ktorý dokončil najznámejšiu púštnu rely. Premiérovú účasť na Dakare premenil na cieľový finiš a o svoje zážitky sa s nami podelil v exkluzívnom rozhovore pre MY.

Ako vyzeral váš deň na pretekoch?

- Ráno som vstával okolo pol štvrtej, naraňajkoval som sa, obliekol, sadol na motorku a vyrazil na štart. Je to taký ranných chaos, ktorý zažívajú všetci pretekári. Po prejdení meranej etapy som prišiel do depa, kde sa nocuje. Dal som si sprchu, najedol sa, povedal mechanikovi, čo treba urobiť na ďalší deň, naštudoval plán nasledujúcej etapy a išiel čím skôr spať, v priemere som spal šesť hodín. To ma totiž naučil Štefan Svitko, ktorému som za to vďačný, že pretekár by mal ísť čím skôr spať. Deficit spánku sa vie jazdcovi kruto vypomstiť, keďže počas dňa je dvanásť hodín v maximálnej koncentrácii a napätí. Do očí mu práši piesok a viditeľnosť má asi takú, ako keď idete autom v tme. Často sa preto v púšti jazdí „naslepo“, z čoho vznikajú nebezpečné havárie a úrazy.

Rely Dakar je považovaná za najnebezpečnejšie motoristické podujatie na svete. Možno aj preto púta takú pozornosť. Mali ste niekedy počas pretekov strach?

- Na Dakare sa človek bojí minimálne raz za minútu. Trať je nevyspytateľná, pretekár môže naraziť na skalu, zmeškať odbočku. Každá, čo i len najmenšia strata koncentrácie, sa môže stať osudnou. Nehovoriac o púštnej slepote, kedy máte oči „vyvalené“ do piesku, zrazu sa vám trať stratí pod motorkou a padáte štyri metre dole. Človek musí byť na Dakare v maximálnom strehu a mať aj trochu šťastie. Ja som mal chvalabohu len menšie pády, nič vážne.

Štefan Svitko, ktorý prekvapil skvelým piatym miestom, povedal v jednom rozhovore, že ak by mal neskúseného jazdca pred niečím vystríhať, poradil by mu, aby bol v dobrej fyzickej kondícii. Od nej sa vraj odvíja aj psychická pohoda a väčšia sebadôvera.

- So Štefanom absolútne súhlasím. Keďže som išiel na svoj prvý Dakar, radil som sa s viacerými pretekármi, či už Katriňákom, Svitkom, Jakešom či Bražinom, a zbieral som cenné rady. Aj tu však platí, že niektoré veci si musí človek zažiť na vlastnej koži a naučí sa ich iba priamo v akcii. To platilo aj o navigácii, poznaní púštnych prejazdov, či čítaní dún. To všetko sa nenaučíte nikde, iba na Dakare.

Aká bola vaša príprava na premiérové účinkovanie na Dakare? Trénovali ste niečo špeciálne?

- Pravdou je, že s fyzickou prípravou som začal iba päť týždňov pred súťažou. Teraz viem, že na Dakar sa treba pripravovať už od zajtra (smiech). Po trénerskej stránke sa mi venovala Martina Halinárová a aj jej vďačím za to, že som Dakar prežil. Tým, že je biatlonistka, je naučená na veľkú a dlhodobú zaťaž a vedela, kam má tréningy smerovať. Pracovali sme na kondícii, správnom dýchaní a aj vďaka tomu som vedel riešiť krízové situácie, dokázal som sa rýchlejšie zregenerovať a ísť ďalej. Martina vedela, na čo ma chystá, zatiaľ čo ja som to ani netušil. To, čo sme na tréningoch cvičili, som ocenil až priamo v akcii, keď tá chvíľa prišla. A verte, tých chvíľ bolo na Dakare neúrekom.

Na účastníkov 33. ročníka Rely Dakar čakalo extrémnych 9 tisíc kilometrov so štartom v argentínskom Mar del Plata a cieľom v peruánskej Lime. Prišla na vás niekedy kríza a mali ste chuť do zabaliť?

- Prvé štyri etapy som sa sám seba pýtal, čo tu vlastne robím. Nadával som si, či mi toto bolo treba (smiech). Po prekonaní fyzickej a psychickej krízy som začal riešiť aj technické a jazdecké problémy. Po dni voľna, keď sa mi dala do poriadku aj zranená noha, som sa začal tešiť na piesok, trať a jej nástrahy. Po dvanástom súťažnom dni, kedy môj príchod do cieľa vyzeral reálne, som začal rozmýšľať nad vylepšením celkovému umiestnenia a zosnovovať plány na budúcoročný Dakar. V kútiku duše som dúfal, že by sa mi mohlo podariť umiestnenie okolo 50. miesta. Nebyť navigačných chýb či chýb s prekročenou rýchlosťou, mohol som ho dosiahnuť. Keďže to bol môj premiérový štart na Dakare, cieľ pred odchodom bol jasný: absolvovať všetkých 14 etáp a prísť do cieľa živý a zdravý. To sa mi podarilo a som rád, že som si splnil svoj detský sen.

Takže o rok dakarské repete?

- Zatiaľ má táto myšlienka drží. Dôležité však bude zohnať sponzorov, lebo už by som to sám finančne nepokryl. Rozmýšľam aj na tým, ak by bolo dosť peňazí, žeby som zobral aj mladšieho syna Tomáša, ktorý tiež preteká. Podporujeme sa, mohli by sme si kryť chrbát a vzájomná súťaživosť nás ťahá k lepším výsledkom. Aj keď manželka z môjho nápadu nebola príliš nadšená.

Účasť na púštnej rely je finančne náročná záležitosť. Viete číselne vyjadriť, akú hodnotu má váš splnený dakarský sen?

- Sumu je ťažko vysloviť, nie to ešte minúť. V mojom prípade išlo o 100 tisíc eur, z ktorých tvorili asi tri a pol tisíc sponzorské peniaze, ostatné som si financoval sám. Priznám sa, zháňanie peňazí bolo náročné, no ja som narodený v znamení barana a keď si niečo zaumienim, idem za tým. Nakoniec sa to všetko podarilo a neľutujem. Vážim si však každého, kto ma morálne či finančne podporil. Pred odchodom prišiel za mnou jeden náš klient v autodielni a daroval mi novú Gola sadu. Vraj finančne mi pomôcť nevie, ale ak mi pomôže, daruje mi ju. Mal som ju so sebou v Južnej Amerike.

Rely Dakar nie je obyčajné športové podujatie. Sú to práve silné príbehy pretekárov často bojujúcich v neľútostnej púšti o prežitie, ktoré ho robia výnimočným. Aký moment by ste označili za najsilnejší pri vašej premiére?

- Pre mňa osobne to bola hrozba vylúčenia po 12. etape, kedy som minul niekoľko prejazdových bodov. Po dokončení etapy zavládla eufória z dobrého výsledku. Potom som si uvedomil, že moje umiestnenie nie je s kostolným poriadkom. Vedel som o dvoch prejazdových bodov, ktoré som minul. Asi o tri hodiny prišla studená sprcha, ktorú na mňa spustil Čech Honza Veselý. Ten mi oznámil, že namiesto dvoch som minul až deväť wipe-pointov. Vtedy som sa skutočne bál, lebo vidina cieľa bola na dosah. Povedal som si, že ak ma teraz ztadeto vyrazia, asi ma trafí šľak. V ten deň okolo desiatej večer bolo jasné, že ma púšťajú ďalej, so sedem a pol hodinovou penalizáciou. Zmocnil sa ma pocit radosti, a aj keby mi dajú sto hodín penalizácie, vôbec by mi to nevadilo. Chcel som prísť do cieľa záverečnej etapy a dokončiť rely, bez ohľadu na čas. To sa mi aj podarilo. V cieli v Lime za mnou prišiel Talian, ktorému som hneď v druhej etape požičal v púšti benzín, poďakoval sa mi a vystískal ma. To ma veľmi potešilo a dojalo, lebo som si uvedomil, že moja pomoc nebola zbytočná. Nakoniec skončil asi o tridsať priečok lepšie ako ja. Aj o tom je Dakar.

VIZITKA DUŠANA ČIPKU

Narodený 11. apríla 1965 v Banskej Bystrici.
Posledných deväť rokov býva s rodinou v Lučatíne.
Manželka Gabika, dcéra Gabika (21), synovia Dušan (27) a Tomáš (26).
Výška: 186 cm
Váha: 105 kg (pred Dakarom), 102 kg (po Dakare)
Je majiteľom firmy TURBO TEAM, spol. s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá sa venuje oprave a údržbe motorových vozidiel a úprave off-roadov.
Spolu s Jánom Zaťkom je členom tímu Slovakia Turboteam Zaťko.
Pri svojej premiére na Rely Dakar prišiel do cieľa na 75. mieste časom 67:09:24 a stal sa tak iba piatym Slovákom v histórii (Svitko, Katriňák, Jakeš, Matoška), ktorý dokončil najnebezpečnejšie a najťažšie motoristické preteky na svete
Rely Dakar 2012, jej trinásť etáp, absolvoval na motocykli BMW G450X. Na štart sa postavil spolu so 187 pretekármi, z ktorých iba 97 prišlo do cieľa záverečnej etapy v Lime
Kompletné technické vybavenie na Rely Dakar 2012 spolu s motocyklom, sprievodným vozidlom a náhradnými dielmi poslal do Južnej Ameriky už v polovici novembra 2011 z francúzskeho prístavu Le Havre. Naspäť na Slovensko by malo doraziť koncom februára 2012

RELY DAKAR 2012

Umiestnenie Dušana Čipku v jednotlivých etapách: