Pre ľudí bez domova otvorili počas silných mrazov na Slovensku železničné stanice.
BANSKÁ BYSTRICA. Počet bezdomovcov v Banskej Bystrici sa odhaduje približne na 250. Starostlivosť o nich zabezpečuje mesto v spolupráci s diecéznou katolíckou charitou a územným spolkom Slovenského červeného kríža. Posledné ľadové dni boli náročné. Sociálne zariadenia predlžovali otváracie hodiny, varili tam litre čaju. Ponožky, rukavice, či deky sa rýchlo rozchytali.
Rušno býva tesne pred obedom aj v dome pre núdznych, ktorý spravuje diecézna katolícka charita. Ľudia bez domova sem chodia na teplé polievky s chlebom, počas vyhradených hodín sa môžu osprchovať a vziať si zo skladu teplé šatstvo. Zvyčajne sa tu však nezvyknú zdržať dlhšie. V týchto dňoch je tomu ale inak. Sociálny pracovník zariadenia Marián Babčan povedal, že ľudí nechávajú zohriať sa v predsieni a spoločenskej miestnosti aj cez deň. Niektorí z nich iba tak sedia a pozerajú pred seba, vďační aj za trochu tepla.
Navarili im litre teplého čaju, zmizol okamžite. O polievku je tiež veľký záujem, niektorí ľudia sa obrátia dvakrát. „Mám odskúšané, že takáto polievka ma zvnútra zohreje asi na hodinu. Potom sa mi opäť tlačí zima do celého tela,“ hovorí starší muž. Spáva v opustenej chatke, kde sa nekúri. Na zemi papierové kartóny namiesto postele. Prikrývky aj hrubú vetrovku dostal v zariadení. Marián Babčan hovorí, že najrýchlejšie sa rozchytajú teplé ponožky, vetrovky, rukavice a deky.
Epileptik Roman zostal bez liekov
Roman Dinko má 38 rokov a za sebou neľahké roky. Na ulici skončil pred jedenástimi rokmi po tom, čo jeho matka predala byt. Skladá si z hlavy vlnenú čiapku a ukazuje nám širokú jazvu cez čelo. Prekonal ťažké operácie, pri ktorých mu odstránili dva nádory. Dodnes trpí epilepsiou a opakujú sa mu záchvaty. Kedysi mu platby za recepty uhradili v dome pre núdznych, no teraz tak už kvôli finančným problémom robiť nemôžu. „Radšej ani nejdem k lekárke. Dá mi recept a čo s ním? Mám ho nosiť vo vrecku?“ posťažuje sa.
Dostáva ochranný príspevok vo výške 125 eur mesačne a dúfa, že ak mu priznajú invalidný dôchodok , bude si môcť dovoliť aspoň lacnú ubytovňu. Zatiaľ sa delí s dvoma kamarátmi o malú chatku. Piecka tam síce je, no kuriva do nej málo. „Iba tak prekurujeme, aby sme nepomrzli. V noci na seba hádžeme všetko, čo máme. Najhoršie sú rána, kým sa nám rozprúdi krv. Vždy najprv pozriem po kamarátoch – dýchajú?“
S dcérou na ulici
Päťdesiatnička Marta je s dcérou na ulici už šiesty mesiac. Najprv prišiel o prácu manžel a nevládali platiť byt. Presťahovali sa do podnájmu, no prácu stratila aj Marta s dcérou. Nájomca s platbami nečakal a poslal ich preč. Prespávajú v nocľahárni Večierka, ktorú spravuje Slovenský červený kríž. Večer prídu, za 50 centov na osobu sa vyspia, môžu sa osprchovať, uvariť si čaj. A ráno opäť dlhé hodiny túlania sa mestom. Len čo najviac chodiť, aby neomŕzali končatiny. Alebo prečkať pár hodín v niektorom z obchodných centier.“ Deň akoby mal 50 hodín,“ hovorí Marta.
Vo Večierke je súčasná kapacita dvadsať miest naplnená, ďalšie 2- 3 miesta vedia vytvoriť navyše v spoločenskej miestnosti.
Riaditeľka územného spolku SČK Zuzana Stanová povedala, že v prospech klientov upravili aj režim zariadenia. Ráno môžu odísť z nocľahárne neskôr, prísť sem zas môžu o pár hodín skôr ako zvyčajne. Červený kríž okrem toho spravuje aj dva útulky a počas silných mrazov sprístupnil aj ohrevňu. Bezdomovci sa sem môžu prísť ohriať počas dňa. Zuzana Stanová hovorí, že sumu 50 centov za noc nemenili už niekoľko rokov a kým sa nezdvihnú sociálne dávky, meniť ju ani nechcú.
Bezdomovci na stanici, ľudia na peróne
S ústretovým krokom prišlo aj vedenie železníc. Stanice nezatvárajú ani v noci, bezdomovci môžu mrazy prečkať vo vestibuloch..
Využívajú to vo veľkej miere tí, pre ktorých je 50 centov vo Večierke priveľa. Radšej dajú túto sumu na alkohol. Patrí sem aj muž, ktorý má na slovenské pomery veľmi slušný dôchodok. Za 500 eur by si mohol pokojne obstarať skromný podnájom. Pre život bezdomovca sa však rozhodol sám a nič na tom nechce meniť. Keď mu prídu peniaze, s kamarátmi ich prepije.
Cestujúci sa k situácii na staniciach stavajú rôzne. Niektorí to schvaľujú, iní si rýchlo kúpia lístok a uniknú pred zápachom na studené peróny. Je to aj prípad staršej ženy, ktorá nám povedala:“ Ja tých desať minút na zime vydržím a potom sa vo vlaku zohrejem. Oni nemajú kam ísť. Každý kto frfle by si mal uvedomiť, že sociálna situácia na Slovensku je taká zlá, že bezdomovcom sa môže stať ktokoľvek z nás.“
