BANSKÁ BYSTRICA. Osemnásťročná Banskobystričanka Simona Strelcová je ťažko postihnutá. Nechodí, nerozpráva. Má detskú mozgovú obrnu kvadruspastickej formy s poruchou reči. S okolitým svetom, rodinou, kamarátmi a známymi komunikuje pomocou počítača, prostredníctvom internetu, alebo písomne perom na papier. Napriek svojmu hendikepu je výborná študentka, píše príbehy, poviedky, básničky, začala písať knihu. Písmená, slová, vety sú pre ňu prostriedkom dorozumievania sa. Zvláda ich pravou rukou, ktorú má ako tak funkčnú.
O Simonke mi rozprávala kamarátka. Prvý raz som sa s ňou stretla v nemocnici. Bolo to krátko pred Vianocami a bolo to v deň, keď som zúfalo potrebovala stretnúť niekoho, kto by ma rozosmial. Simonka ležala v nemocnici po operácii. Absolvovala ich už niekoľko. A neboli jednoduché... Oči jej žiarili a... smiala sa. Tak bezprostredne, až ma rozosmiala. Neskôr, keď som Simonku navštívila doma, dozvedela som sa o nej všeličo zaujímavé. (Mimochodom, práve v ten deň doniesla zo školy dve jednotky, z angličtiny a matematiky.) Napríklad, že miluje Upírske denníky a rôzne ďalšie upírske „záležitosti“. To však bolo očividné, stačilo si pozrieť plagáty na stenách jej izby, knihy v poličke, monitor počítača... Vstáva skoro ráno, aby sa stihla ešte pripraviť na vyučovanie – pozrieť do kníh a poznámok v zošitoch a hlavne, aby si mohla pozrieť Upírske denníky v predstihu a v angličtine!
Má veľmi rada spoločnosť, veľmi rada číta, rada pozerá filmy, chodí rada aj do prírody, na rôzne podujatia, stretnutia...veľmi rada je v spoločnosti, kam ju sprevádzajú jej asistenti. Rada sa smeje... no ale to už sme spomínali. Ešte niečo viac sa o nej dozviete z rozhovoru, ktorý vznikol, ako inak, písomne.
Kedy si si začala uvedomovať svoje postihnutie?
Začala som si to uvedomovať už od útleho veku.
Kládla si si otázku - Prečo práve ja?
Nie, človek si nepomôže, keď sa bude alebo sa začne ľutovať. Treba sa snažiť žiť plnohodnotný život, hlavne žiť každý jeden deň naplno a bojovať s prekážkami, ktoré sa človeku postavia do cesty. A nevzdávať sa.
Od základnej školy chodíš medzi „zdravé“ deti. Napriek svojmu postihnutiu dosahuješ lepšie výsledky ako mnohí tvoji spolužiaci. Ako to zvládaš?
Je to jednoduché. Na to potrebujete len chcenie sa učiť. Ďalej na hodine pozorne počúvať výklad vyučujúceho a potom sa nemusíte toľko učiť doma.
Bez koho sa nezaobídeš? Kto je tvojou oporou?
Samozrejme rodina, kamaráti na ktorých sa vždy môžem spoľahnúť a moji asistenti.
Študuješ na strednej škole. Aké povolanie si si vysnívala?
Študujem na Obchodnej akadémii s ekonomickým zameraním. Táto škola ma napĺňa. Ešte však neviem, či sa budem pohybovať v tomto odbore, keď skončím školu. Od tretieho ročníka základnej školy, kedy som začala písať krátke príbehy, je mojím snom stať sa spisovateľkou.
Píšeš príbehy, poviedky, knižku... Píšeš v nich aj o tom, čo by si chcela prežiť?
Áno, stretnúť draka alebo ježibabu by mohla byť zábava. Mám rada rozprávkové bytosti.
Myslíš, že to, čo píšeš a to, čo žiješ, sa niekedy prepojí?
Asi nie, ale u hlavnej hrdinky mojej rozpísanej knihy Mária a čarovný prsteň som spozorovala podobnú povahu ako mám ja...
Aké knihy, filmy, hudbu máš rada?
Veľmi rada čítam a rada si pozriem aj dobrý film. Sú to hlavne horory o novodobých upíroch, vlkodlakoch alebo anjeloch, s romantickou zápletkou. V budúcnosti sa chcem tomuto žánru venovať. Samozrejme, rada si vypočujem aj modernú hudbu. Práve teraz čítam knihu od spisovateľky Meg Cabotovej Nenásytná, no lepšie povedané, som už takmer na konci. Už teraz sa teším na ďalšiu knihu od Kiersten Whiteovej Zlodejka Duší a na knihu Dcéra dymu a kostí, ktorá je o vojne medzi anjelmi – dobrom a démonmi – zlom od Laini Taylorovej.
A aká je tvoja obľúbená farba?
Najviac obľubujem modrú, žltú, ružovú, fialovú a najnovšie aj šedú.
Kde sa cítiš dobre, najlepšie?
Medzi mojimi kamarátmi, v prírode a v spoločnosti.
Ktorú vlastnosť považuješ za svoju najlepšiu?
Usilovnosť.
A ktorej vlastnosti by si sa chcela „zbaviť“?
Tvrdohlavosti...
Prežila si už veľa bolesti a stále sa nevzdávaš. Operácia v poľskom Krakove by pre teba znamenala možnosť naučiť sa hovoriť, však?
Áno, je tu šanca. Nielen čo sa týka reči, ale aj zlepšenia pohybu, pohyblivosti a celkovo môjho zdravotného stavu.
Chceš tú operáciu podstúpiť?
Áno, veľmi ju chcem podstúpiť. Myslím si, že všetko treba vyskúšať. Je to moja nová nádej...
(V krakovskom medicínskom centre v minulom roku liečbu metódou ulzibata aplikovali na viac ako sto pacientoch vo veku od troch do 29 rokov. Boli medzi nimi aj pacienti zo Slovenska. Túto metódu pred 20 rokmi vyvinul profesor V. Boris Ulzibata z Tuly (Rusko). Používa sa pri liečbe pacientov s vrodeným alebo získaným muskuloskeletálnym ochorením, vrátane detskej mozgovej obrny. Metódu úspešne využívajú mnohé európske krajiny (Slovensko medzi nimi nie je).
Ak chcete Simonke pomôcť, kontaktujte redakciu MY- Banskobystrické noviny na Kapitulskej ulici v Banskej Bystrici.
