Tridsaťtri rokov sa staral o chod breznianskych vežových hodín v evanjelickom a katolíckom kostole v Brezne. Za jeho celoživotnú pracovnú a spoločenskú aktivitu získal Cenu primátora mesta Brezna. Pri rozhovore mu nechýbal životný optimizmus a energia, ktorú istotne rozdáva aj ľuďom vo svojom okolí. Presbyter evanjelickej cirkvi, 76-ročný dôchodca Ján Porteleky.
V tomto roku ste za celoživotnú aktivitu získali Cenu primátora mesta Brezna. Potešilo vás toto ocenenie?
- Keď som sa dozvedel, že získam Cenu mesta Brezna, nezareagoval som veľmi nadšene. Za mojich mladých čias sa hovorilo, že ak sa dostaneš do novín, smrdíš kriminálom (smiech). Samozrejme, potešil som sa. Aj napriek tomu, že som obyčajný človek, ľudia sa o mne a mojej práci niečo dozvedia. Návrh na ocenenie podal môj bývalý kolega z Harmaneckých papierní Milan Kováčik.
Tridsaťtri rokov ste sa starali o chod breznianskych vežových hodín a o zvony v evanjelickom a katolíckom kostole. Kto vás k tejto práci doviedol?
- Túto prácu som prevzal po Jordanovi Lehotskom, ktorý bol vyučený hodinár, robil holiča a zároveň sa staral o chod hodín vo veži. V šesťdesiatych rokoch ma na túto činnosť nahováral vtedajší poslanec mesta. Moja matka bola kostolníčka a povedala mi, aby som to neodmietol. Ja som pracoval ako údržbár a zoraďovač strojov v Harmaneckých papierňach a po zvážení som ponuku nakoniec prijal. Starostlivosť o hodiny a zvony v katolíckom a evanjelickom kostole sa pre mňa stala každodennou povinnosťou. Keď som odišiel na liečenie alebo na rekreáciu, zastúpil ma kamarát.
V čom spočíval pracovný plán hodinára a zvonára?
- Do veže som chodil každý večer. Ak sa stalo, že hodiny nešli, musel som ísť do veže a opraviť ich aj v nočných hodinách. Naučil som sa to robiť, keď som bol na vojne na Morave. Všimol som si, že im na kostole stáli hodiny. Oslovil som pána farára, či investuje peniaze do súčiastok, aby som ich mohol opraviť.
Po jeho súhlase som hodiny uviedol do chodu. O zvony som sa staral tak, že som ich premastil, alebo opravil potrhané laná. Na katolíckom kostole raz zo zvona padlo srdce tak nešťastne, že sa dolámalo vo troje. Podarilo sa mi ho však zachrániť. Túto prácu som považoval za povinnosť, ale aj šport či koníček. Je dôležité, aby hodiny na kostoloch išli, nestáli, lebo ľudia prechádzajúci námestím, sa radi pozrú, koľko je hodín. Len pre zaujímavosť, vo veži evanjelického kostola sa nachádza najťažší a najväčší zvon v Brezne s váhou 3,7 tony a s priemerom 1,8 metra.
Vo vašej dlhej životnej etape ste nadobudli veľa múdrych poznatkov a skúseností. Čo odporúčate nielen mladým ľuďom, ale aj skôr narodeným?
- Mladým ľuďom odporúčam skromnosť. Kde nie je skromnosť, tam chýba láska a tolerancia, je to ako prázdna špajza. Starší nesmú zabúdať na stály pohyb. Či nás niečo bolí, alebo nebolí, každý deň treba prejsť najmenej šesťsto krokov. Niekedy som choval včely, teraz sa venujem prácam v záhradke. Nejde o to, že vyprodukujem trochu mrkvy, fazule či zemiakov, ale o to, že sa pohybujem.
Po štyridsiatke som bol chorý, mal som problémy so srdcom. Hospitalizovali ma v nemocnici a po troch dňoch ma na priepustku pustili domov. Na štvrtý deň som sa cítil lepšie, a preto som sa rozhodol, že sa nedám operovať. Navštívil som bylinkára v Martine, ktorý sa ma opýtal, či pijem a fajčím. Odpovedal som, že nie. Nakázal mi dobrať lieky, ktoré som užíval, a odporučil mi na roztiahnutie ciev každé ráno vypiť za štamperlík dobrej pálenky. Aby som si nezariekol, jeho rady mi pomohli a vystrábil som sa z toho. Keď som bol dieťa, mal som zápal mozgových blán. Matka nemala peniaze, preto išla k medistom. Uistili ju, že syn sa vylieči a dožije sa sto rokov. To ma dodnes inšpiruje. Na katolíckej veži je po latinsky napísané: Každá hodina ti pripomína, že čas prítomný beží a lež jedna ti povie odíď.
