Objav mečov z mladšej doby bronzovej, ku ktorému prišlo ešte pred 1.svetovou vojnou pri Podkoniciach, patrí dodnes k najvýznamnejším archeologickým objavom v našom regióne. Až donedávna však boli okolnosti tohto objavu v mnohých smeroch nejasné. Biele miesta sa darí postupne zapĺňať vďaka projektu Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, ktorý dostal netradičné pomenovanie – Po stopách horára Ondreja Smidu.
BANSKÁ BYSTRICA. V roku 1914 objavili neďaleko Podkoníc niekoľko bronzových mečov, ktoré historicky spadajú do obdobia ľudu lužickej kultúry. Hoci ide o jeden z najvýznamnejších objavov z mladšej doby bronzovej v našom regióne, iba postupne sa darí objasniť súvislosti okolo objavenia pokladu. Donedávna nebolo jasné, kto poklad našiel a akou cestou sa dostal do národného múzea v Budapešti. Tam je poklad v depozite uložený dodnes.
Odkaz zo zažltnutého listu
Archeológovi Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Martinovi Kvietkovi sa vlani dostal v múzejnom archíve do rúk zažltnutý list, napísaný roztrasenou rukou starého človeka. Autorom listu bol horár Ondrej Smida, ktorý v ňom opísal podrobnosti nálezu vzácnych mečov. Práve vďaka tomuto človeku sa podarilo nález uchovať pre muzeálne účely.
„ Významný nález sa síce v historických prameňoch spomína, no mnohé veci okolo neho boli nejasné.
Nič sa nevedelo o tom, kto poklad našiel a kde presne sa toto miesto nachádza,“ dodal archeológ.
Poklad našli vďaka drevenému uhliu
Horár Smida napísal list v roku 1964 a pripojil k nemu aj mapku s miestom nálezu. „ Takmer tri dni mi trvalo, kým som horárov list rozlúštil a rovnako náročné bolo identifikovať miesto nálezu,“ hovorí Martin Kvietok. Smidovu mapku neúnavne prikladal k súčasným mapám, až sa mu podarilo zistiť, že meče staré okolo 3 tisíc rokov ležali niekoľko desiatok centimetrov pod zemou v lokalite Jalové pri Podkoniciach. V tom čase sa tam pálilo drevené uhlie pre hámor v Banskej Bystrici a časť robotníkov pracovala na budovaní uhliarskej cesty. Práve pri tej práci narazil jeden z robotníkov na meče. Horár Smida ich vzal so sebou a na druhý deň ich odovzdal na lesnú správu v Slovenskej Ľupči. Odtiaľ ich poslali na lesné riaditeľstvo v Banskej Bystrici , ktoré ich odovzdalo do národného múzea v Budapešti.
Jeden z mečov ponechali za odmenu aj horárovi Smidovi, nie je však celkom jasné, kde nakoniec skončil. Okrem listu s rukopisným písmom sa totiž zachoval aj ďalší list, písaný na stroji. Zatiaľ čo v jednom sa objavuje informácia, že meč sa stratil v prvej svetovej vojne, druhá hovorí o tom, že ho podaroval jednému zo svojich nadriadených.
Meče liptovského typu
Spracovaním a výzdobou sú meče naozaj majstrovským kúskom. Ide o odliatok z jedného kusa, s liatou rukoväťou.
„Veľká časť podobných nálezov sa našla v oblasti Liptova a aj preto získali tieto meče prívlastok liptovské. Sú typické pre mladšiu dobu bronzovú, predovšetkým pre lužickú kultúru. Spracovanie mečov svedčí o vyspelosti vtedajších kovolejárov,“ dodal archeológ.
Aby sa mu podarilo získať o mečoch čo najviac informácií, skontaktoval sa s pracovníkmi národného múzea v Budapešti, ktorí mu bez problémov umožnili depozit múzea navštíviť a vzácne meče preskúmať.
„ Zaujalo ma originálne zdobenie, ktoré je na každom meči odlišné. Na rúčkach sa objavujú ornamenty, pásiky a veľmi výrazná je slnečná symbolika. „
Zbrane, alebo súčasť kultu?
Odborníci sa môžu dnes iba domnievať, či meče slúžili aj na boj, alebo boli určené výhradne ako predmety obetovania.
Martin Kvietok sa prikláňa skôr k prvej verzii, keďže na hranách mečov sa zachovali ryhy, aké bežne vznikajú úderom hrany o hranu. Okrem toho je na čepeliach zreteľné brúsenie. Ak by sa meče použili iba na obetu, brúsenie by bolo zbytočné.
„ Zaujal ma tiež malý perforovaný otvor na každej čepeli. Podľa niektorých názorov sa tadiaľ mohla prevliekať šnúrka.
Bojovníkovi takto uviazaný meč nemohli meč z rúk vyraziť, ale naučeným chvatom ho uchopil späť do dlane.“
Tajomstvo žriediel
Zaujímavosťou je, že veľká časť mečov z Liptova sa našla v žriedlach. Vylúčené to nie je ani v prípade mečov z Podkoníc. Približne 300 metrov od lokality Jalové sa nachádza pramenisko, ktoré je už dnes zanesené zeminou. Pred tritisíc rokmi tu však mohlo pokojne stáť obetisko. Záhadou zrejme naďalej zostane, ako sa meče do tejto lokality dostali. Či ich niekto niesol do tejto lokality, no na miesto určenia už nedošiel, alebo či je dôvod úplne iný. „ Väzbu medzi žriedlom a pokladom bude ešte potrebné archeologicky preskúmať,“ doplnil Martin Kvietok. „Keďže je predpoklad, že v lokalite sa môžu nachádzať aj ďalšie cenné predmety z rovnakého obdobia, požiadali sme Krajský pamiatkový úrad o súhlas, aby sme mohli oblasť prehľadať s pomocou detektora kovov. Žiadne cenné nálezy sa nám už však nepodarilo nájsť.“
Ochrancovia medených ložísk
Archeológ predpokladá, že kult obetovania súvisí práve so žriedlom. Naši pravekí predkovia mali zrejme veľmi bohatý Panteón bohov. Lesy, lúky, polia, ale aj jaskyne, potoky či pramene boli pod ochranou rôznych božstiev. A týmto božstvám praveký človek obetoval a prosil ich o pomoc a ochranu.
Dá sa tiež predpokladať, že meče súviseli s prítomnosťou významných osôb. Bronzový meč si totiž v tom čase nemohol dovoliť každý. To, čo lákalo pravekého človeka do nehostinného hornatého kraja, boli s veľkou pravdepodobnosťou bohaté zásoby medi. Necelé dva kilometre vzdušnou čiarou od Jalovej sa totiž nachádza Špania Dolina, kde sa v lokalite Piesky ťažila meď už v období praveku. Meče tak mohli súvisieť s obchodníkmi, banskými hodnostármi, prípadne ich ochrancami. „ Nález jasne dokumentuje vysokú kultúrnu a duchovnú úroveň pravekých ľudí, ktorí obývali horské oblasti Slovenska,“ dodal archeológ.
Oslávia storočnicu na Slovensku?
Presne o dva roky uplynie sto rokov od nájdenia cenného pokladu. Stredoslovenské múzeum by v tomto období z budapeštianskeho múzea rado zapožičalo meče a vystavilo ich na Slovensku. „ Zatiaľ je to otvorené, ale boli by sme veľmi šťastní, keby sa nám to podarilo,“ dodal archeológ.
Cenný nález z Podkoníc sa nachádza v depozite Maďarského národného múzea
FOTO - archív M.Kvietka
