by.
BANSKÁ BYSTRICA. Zúfalstvo a hromadný protest proti útlaku po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa stali ústredným motívom divadelnej inscenácie, ktorú v réžii Viery Dubačovej naštudovalo Divadlo v Záhrade. Protestná smrť Jána Palacha v januári 1969 v Prahe odštartovala vlnu samovražedných pokusov mladých ľudí, ktoré sa snažila vtedajšia štátna propaganda zatajiť. Podľa dostupných historických materiálov sa v nasledujúcich týždňoch po smrti Jána Palacha pokúsilo o smrť upálením ďalších 26 mladých ľudí.
Bol medzi nimi aj spolužiak novinárky a spisovateľky Ľuby Lesnej, ktorý sa upálil na brehu Dunaja. Na rozdiel od Jána Palacha, ktorého smrť ostala dodnes mementom doby, je tragický príbeh študenta z Bratislavy takmer neznámy. Nanovo však ožil v scenári Ľuby Lesnej. Sprítomnila v ňom nezmyselnosť a krutosť doby, ktorá dokonale preverila ľudské charaktery. Hra o odvahe a zbabelosti, nádeji a strachu je zároveň hľadaním pravdy o našej vlastnej histórii.
„O tejto téme som premýšľala už dlhšiu dobu a snažila som sa osloviť kolegov, ktorí by boli ochotní sa do tohto multižánrového projektu zapojiť,“ povedala Viera Dubačová.
Keď dostala do rúk scenár Ľuby Lesnej, vedela, že je to práve to, čo dlho hľadala. „Nemal to byť iba príbeh, ale súčasne aj pohľad dovnútra nás samotných. Aj skartovanie našich dejín sa stalo súčasťou a histórie a je našou povinnosťou tieto stránky odkrývať. Celá tá bolesť stále nie je prekonaná a nesieme si ju v sebe,“ tvrdí režisérka. V umeleckej koncepcii inscenácie pracuje so skratkou a symbolom, cez ktoré sa snaží vyjadriť pocity jednej generácie.
Pre dramaturgičku Lenku Horinkovú bola práca na projekte zaujímavá už preto, že patrí ku generácii, ktorá rok 1968 nezažila naživo. „Musela som pochopiť súvislosti a napätia, preto ma práca na tomto projekte veľmi oslovila. Nie je to záležitosť jednej generácie, ale práve naopak. Prenáša sa to z generácie na generáciu. Je dôležité, aby sa aj moji súčasníci dokázali vyrovnať s vlastnými dejinami.“
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
