BREZNO. Horské krajiny sú duši veľmi príjemné, hlavne keď lúky nie sú spustnuté, ale obrábané a spasené hospodárskymi zvieratami. Aj ľudová pieseň Ovečka, ovečka, trojaký úžitok je toho dôkazom.
Na prvom mieste je zužitkovaná tráva, na druhom zdravé domáce výrobky a na treťom práca.
Privítanie na salaši
Krásna horehronská príroda, vôňa lúčnych kvetov, na lúke sa pasú ovečky. Stádo stráži niekoľko brechajúcich psov, ktoré reagujú na každý pohyb. Prechádzam po lúke a blížim sa k drevenej kolibe. Šíri sa z nej vôňa typická pre salaše.
Vo dverách ma s úsmevom víta bača a jeho pomocníci, ktorí práve odvárajú žinčicu. „Dobrý deň, tesne pred vami sa tu zastavil manželský párik. Pofotil sa s nami, napil žinčice, vraj chutí výborne."
Pohľad do chalupy bol upokojujúci, ako z filmov 40. rokov. Žiadny prepych, konečne miestnosť bez televízie, počítača či rôznych technologických vymožeností. V pravom rohu čupeli drevené lavice, v strede nad ohniskom bol veľký kotol, na stenách poličky s vyrezávanými črpákmi a v ľavom rohu drevené sudy.
Bača Michal Pavlovský sa práci na salaši venuje osem rokov
FOTO - MONIKA ANDREÁNSKA
Žinčica – nápoj na nezaplatenie
Privítali ma tak, ako je na salašoch zvykom. Čerstvý nápoj z ovčieho mlieka je o to lahodnejší, že sa pije z črpákov.
Žinčicu varia vo veľkom kotle, ktorý je zavesený nad ohňom. Takzvaná srvátka vznikne až po oddelení syra z mliečnej zrazeniny. „Musíme ju stále miešať, aby neprihorela. Keď hodí dva kotle, treba ju odtiahnuť nabok. Ako sa po našom povie, musí ju rozdrapiť. Ak sa chochol nevyhodí, môže spôsobiť žalúdočné problémy," povedal bača Michal Pavlovský.
Z kotla z vrchu sa pozbiera do dreveného súdka žinčica, ktorá sa roztrepe - pomieša. Nič nevyjde na zmar, všetko zužitkujú. Riedka srvátka, zvaná psiarka, slúži ako pokrm pre valašských psov a prasiatka, ak chovajú.
„Odvárame ju dvakrát denne. Veľakrát máme prázdne sudy, ešte sa nestalo, že by boli plné. Okoloidúci sa radi u nás zastavia. Nás teší, že im chutí," prezradil bača.
Veľký dôraz kladú na hygienu
Robota na salaši nie je jednoduchá. Keď sa o tretej ráno otáčame na druhý bok, bača a valasi už vstávajú. Na prebratie si uvaria kávu, pripravia a vyčistia zberačky, filter, cez ktorý prelievajú mlieko, do kotla nalejú vodu a postavia ho nad oheň.
„Chlapci sa oblečú do čistého, aby neboli umazaní z prechádzajúceho dňa a idú dojiť ovečky. Štyria doja a jeden je honelník. Po dojení si riadne poumývame ruky. Hygiena musí byť, na tú si potrpím a kladiem na ňu veľký dôraz," pokračoval bača.
Výroba syra vraj spočíva v tom, že do mlieka dajú kľag - syridlo, mlieko sadne. „Potom do neho vlejeme vlažnú vodu, nesmie byť horúca, rukami pozbierame hmotu do takej gundže, dáme do ciedky, zavesíme a necháme stiecť. Robíme ovčí syr, oštiepky aj pološtiepky.“
Vôňa udených rozváňala po celom salaši.
Najmladší valasi v okolí
Salaš nad Breznom spravujú chlapi, ktorých vekový priemer je asi štyridsať rokov. Bača Michal Pavlovský pochádza z Predajnej a tejto práci sa venuje osem rokov.
„Inakšej roboty nebolo, predtým som ťažko pracoval v hore. Došlo však k zmene, keď každý musel prejsť na živnosť. Preto som sa rozhodol robotu zmeniť a cez brata som sa dostal na salaš. K zvieratám mám vzťah, mám rád kone, ovce. Robota je to ťažká, no mňa k nej viedli už od mala. Mladých ľudí však k nej nič neťahá."
Valasi robia nepretržite a ako sami povedali, táto práca je nezaplatená. „Robotník vo fabrike odpracuje osem hodín, ide domov, má sa kde umyť, osprchovať. My využívame len potok alebo studničku," spomína, ale nesťažuje si Michal Pavlovský.
Práca na salaši je však pre nich aj koníčkom, a preto do nej vkladajú celú svoju dušu. Samozrejme, nechýba im humor a sú dobrá partia. Ak aj vzniknú medzi nimi nejaké prieky, časom ich hnev prejde.
Sami si navaria, operú a domov zájdu v piatok alebo v nedeľu. „Cez prázdniny prídu za nami aj deti a veľmi sa tu tešia."
Z kútika sa na mňa usmieva päťročný Miško Pavlovský, ktorý pravidelne trávi leto s otcom na salaši.
Krajinu treba obhospodarovať
Tráva rastie a aby krajina bola pekná zelená, obrobená a pohnojená, treba ju spásať, obhospodarovať. Nemôžeme ju nechať zarásť a spustnúť.
„Paša je posuchšia, bolo na nej veľa starej trávy, lebo sa tu nič nepáslo. Začiatky boli ťažšie, kým sa tráva zmohla a ovečky mohli na nej pásť," dodal na záver bača Michal Pavlovský.
Čas na salaši mi ubehol rýchlo. Zhora už schádza valach s ovečkami, ktoré poslušne idú do košiara. Medzi nimi vzhliadam niekoľko malých jahniatok, posledné pohladenie a priestor už nechávam valachom, ktorí sa zberajú na večerné dojenie.
