Asociácia hovorcov Slovenska v septembri vyhlásila víťazov ankety Hovorca roka 2012. Hlavným cieľom súťaže bolo vybrať najkvalitnejšieho hovorcu, ktorý môže byť pre kolegov vzorom po profesionálnej i osobnej stránke. Ako ste prijali toto prestížne ocenenie?
- Bolo to obrovské prekvapenie, pretože nepoznám detailne prácu iných hovorcov a nedokážem ju porovnať s tou mojou. Ocenenie si vážim aj preto, že o víťazovi rozhodovala na základe odporúčaní jednotlivých redakcií odborná porota zložená z renomovaných žurnalistov a špecialistov z oblasti Public Relations. Titul TOP Hovorca 2012 som prijal s veľkou pokorou, pretože je to záväzok a zároveň prejav obrovskej dôvery od novinárov.
Z delostreleckej brigády a neskôr mobilizačnej základne v Brezne ste v roku 2012 odišli do Bratislavy, kde sa začala rozvíjať vaša profesionálna kariéra. Môžete nám ju priblížiť?
- Na časy strávené v breznianskych kasárňach spomínam veľmi rád. Spoznal som tam fantastických ľudí a získal základné riadiace veliteľské skúsenosti, ktoré som neskôr zúročil napríklad aj v Afganistane. Po siedmich rokoch strávených v Brezne som dostal ponuku skúsiť si prácu v komunikačnom odbore ministerstva obrany, kde som začínal ako radový príslušník tlačového oddelenia. Po necelých troch rokoch som dostal ako jediný dôveru komunikovať s médiami na témy týkajúce sa vojensko-odborných vecí, a tým vlastne vznikla pozícia hovorcu ozbrojených síl. Počas desiatich rokov prešli ozbrojené sily aj samotné ministerstvo obrany významnými zmenami, čo mi umožnilo vyskúšať si niekoľkokrát aj prácu hovorcu ministerstva obrany. Stále má to však ťahalo od politiky späť k armáde, a tak som jej zostal doposiaľ verný.
Hovorcovské miesto ste vlani vymenili za riziká polročnej misie v Afganistane. Čo vás motivovalo k tomu, aby ste odišli do krajiny, kde ľudský život takmer nič neznamená?
- Naši vojaci pôsobia v zahraničných operáciách už od samého vzniku Slovenskej republiky. Z pozície hovorcu ozbrojených síl som navštívil mnohokrát našich vojakov v Kosove, Bosne a Hercegovine, Sýrii, na Cypre, v Iraku či v Afganistane. Do afganského Kandaháru som odchádzal s jednoznačným cieľom - popri práci zástupcu veliteľa slovenského kontingentu priniesť verejnosti čo najviac informácií o živote a práci našich vojakov v operácii ISAF. Počas šiestich mesiacov som zverejňoval skutočné príbehy na internetových portáloch a na sociálnych sieťach komunikoval s rodinnými príslušníkmi a sympatizantmi našich vojakov. V novembri tohto roka pripravujem knižné vydanie týchto príbehov pod názvom Afganský zápisník. S perfektným kolektívom, v ktorom boli aj chalani z Brezna a okolia, sa v nebezpečnej operácii pracovalo fantasticky. Zažili sme spolu chvíle pokojné, aj plné adrenalínu. V každom prípade som sa po návrate začal pozerať na bežné problémy inými očami, a týka sa to pracovného i osobného života. Mám pocit, že keď je u nás ľuďom relatívne dobre, dokážu si problémy vyrábať aj sami, len aby mali aké riešiť. V Afganistane ľudia riešia iba jeden problém, ako prežiť do druhého dňa. To považujem za skutočný problém!
V médiách sa povráva, že z hovorcu Ozbrojených síl SR sa čoskoro stane poradca ministra obrany. Čo je na tom pravdy?
- Nie je dôležité, aký názov má moja funkcia. Dôležité je, aby moje získané skúsenosti, či už v ozbrojených silách, ministerstve obrany, mediálnej oblasti alebo Afganistane boli správne využité v prospech našich vojakov. Ja si vážim, že súčasné vedenie rezortu obrany pri rozhodovaní úzko komunikuje s generálnym štábom a skúsenosti vojakov vníma ako dôležité. V oblasti komunikácie s médiami pracujem už relatívne dlho, preto si myslím, že nadišiel čas odovzdať skúsenosti mladším.
Tí, ktorí vás poznajú, vedia, že ste bývalým členom mnohých ľudových hudieb a hlavne vynikajúci huslista. Keď je možnosť, vytiahnete tento nástroj a rozdávate ľuďom radosť. Hrali ste aj v časoch, kedy nebolo všetkým najveselšie?
- Folklóru som sa venoval od detstva a po príchode do Brezna som sa snažil v mojej záľube pokračovať. Ako rodák zo Zvolena som mal vždy blízko k Horehroniu, k nádherným piesňam a tancom z tohto regiónu. Brezňania si ma môžu pamätať z vojenského folklórneho súboru Brezňan, pôsobil som dve sezóny aj v Mostári, spolupracoval s viacerými detskými súbormi a niekoľko rokov sme spolu s priateľmi z ľudovej hudby Kolibríci zabávali hostí v kolibe na Krpačove. Boli to krásne časy, ale záľuba postupne ustupovala práci. Dnes sa teším, že štafetu po mne pomaly preberá moja dcéra Vanessa, ktorá rovnako ako ja, hrá na husliach a krásne spieva. Moje husle ma sprevádzajú už iba na potulkách v zahraničí. Podarilo sa mi popri štúdiu v Kanade a USA vystupovať na niekoľkých festivaloch českej a slovenskej kultúry a husle zneli aj v ďalekom Afganistane, kde sme si aj takýmto spôsobom priblížili pokojný domov.
Keby ste toto prestížne ocenenie mohli darovať, kto by si ho podľa vás ešte zaslúžil?
- Jednoznačne moja rodina - manželka a dcéra. Už desať rokov ma vidia častejšie na obrazovke ako doma a rešpektujú moju prácu, ktorá si vyžaduje byť v strehu a vždy ochotne zdvihnúť telefón novinárom aj cez víkend a dovolenku. Tak, ako medaily z Afganistanu, tituly hovorca roka v kategórii štátna správa z rokov 2010 a 2012, aj titul TOP Hovorca 2012 patrí mojim najbližším za to, že sú takí tolerantní, a napriek tomu, že spolu trávime málo času, ma v mojej práci podporujú.
FOTO - archív M.Vangu
