Podstavekovu heligónku nemusíme špeciálne predstavovať, pretože je známa na celom Slovensku. Čo prinesie tento ročník?
- Festival tak, ako po iné roky, je pod záštitou primátora Jaroslava Demiana. Tento už 12. ročník sa uskutoční v sobotu 10. novembra o 17. hodine. Predstaví sa asi 40 účinkujúcich z celého Slovenska, no mená prezrádzať nebudem, pretože mnohé čitateľom nič nepovedia. S Jánom Weissom sme výber robili precízne a kritériá boli nastavené tak, aby spĺňali ideu. Nie každý však do nej zapadne. Aj tento rok bude pozvaný hosť, ale nechajte sa prekvapiť, o koho ide. Konferencierkou bude už ako tradične Marcela Čížová. Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí na heligónku prispievajú každý rok. Nebyť ich, festival by sme nedokázali usporiadať. Poďakovanie patrí aj mestskému kultúrnemu stredisku a riaditeľovi Júliusovi Obernauerovi za poskytnutie sály a miestnosti, kde sa heligonkári môžu po programe nerušene medzi sebou porozprávať, tiež za spoluprácu redakcii Horehronie. Verím, že diváci si opäť prídu na svoje. Zatiaľ sa vždy podarilo, že s festivalom boli spokojní.
Každý rok je podujatie niekomu venované. Komu to bude tentokrát?
- Festival bude mať teraz smutný podtón. V Korytárkach zomrel vynikajúci človek Matúš Mitter a tento ročník bude venovaný jeho pamiatke. Keď sa povie Matúš Mitter, tí, ktorí chodia na heligónku, vedia o kom hovorím. Bol nepísaným učiteľom ďalších, ktorí sa dali na hranie. Mal vycibrený štýl hrania, potreboval iba jednu tretinu mechov, a to sa ešte nikomu z účinkujúcich nepodarilo. Na človeka pôsobil veľmi pokojne. Pred 19 rokmi v Korytárkach založil heligónkovú súťaž na vysokej úrovni.
Heligonkári sa môžu stretnúť, zahrať si a rozveseliť ľudí nielen v Brezne, ale aj v rôznych kútoch Slovenska. Kde všade ich môžeme vidieť?
- Niekedy sa pri heligónke zabávalo na lazoch, potom to zrazu prestalo a obnovilo sa až súťažami a prehliadkami ako sú u nás. Festivaly sú nielen po celom Slovensku, ale aj v Čechách. Usporadúvali sa súťažné prehliadky, ktoré postupne prechádzali do nesúťažných. V niektorých obciach sa to deje tak, že kto ide s harmonikou na pleci a má cez tri promile, zaradí sa a hrá. Trvá to od tretej poobede do jedenástej v noci (smiech). Vymklo sa to ale pôvodnej myšlienke, s ktorou to bolo stvorené. Ďalšie prehliadky bývajú v Novej Bani, neďalekej Pohronskej Polhore počas Michalských hodov, v Lehote, Kokave, na východe v Koišove. Každý z organizátorov sa však sťažuje na SOZU, ktorej treba zaplatiť vysokú čiastku.
Je už známe, že vstupenky na Podstavekovu heligónku sú za hodinu vypredané. Čím to podľa vás je, že ľudia majú o ne taký veľký záujem?
- Pripomína mi to staré krásne socialistické časy, keď sa za komunistov stálo na mäso alebo južné ovocie. Zdá sa, že podujatie je veľmi populárne. Pre nás organizátorov je problematické, aby sa na program každý dostal, ale na druhej strane nás to veľmi teší. Je to takto od samého začiatku. Myšlienka sa nám už pred niekoľkými rokmi podarila a budem rád, ak to pôjde tak aj naďalej. V sále vládne každý rok úžasná atmosféra a verím, že bude aj na 12. ročníku.
