BREZNO. Okrúhle životné jubileum pani Emília oslávila vo svojom byte, ktorý zdobia kytice kvetov od gratulantov. Zablahoželali jej nielen najbližší, ale veľa zdravíčka jej popriali aj pracovníčky z odboru sociálnych vecí, lekárka, susedia, evanjelický farár a známi.
Prežila dve svetové vojny
Dátum 6. november 1912 je dňom, kedy sa manželom z Dohnian v okrese Púchov narodilo v poradí druhé dieťa, dcéra Emília. Pochádza zo štyroch súrodencov, jeden chlapec a tri dievčatá, z ktorých už žije len Emília. Všetci sa však dožili pekného veku, v priemere 85 rokov.
Životný príbeh panej Emílie by sme mohli počúvať hodiny. Rozpráva súvisle, všetko si perfektne pamätá, dokonca presné dátumy. Neuveriteľné na tento úctyhodný vek. Na tvári jej vidieť len jemné vrásky, čo jej mnohé mladé dievčatá môžu len závidieť. V živote to však nemala ľahké, veď prežila dve svetové vojny. A ako si na toto kruté obdobie spomína? „Nebolo roboty, peňazí, ľudia nemali z čoho žiť. Trápili sa, obrábali roličky, čo mali okolo domčekov a žili z toho, čo sa im urodilo. Bola veľká bieda, nemali sme za čo kúpiť soľ alebo trošku cukru. Našťastie som počas vojny neprišla o nikoho blízkeho.“
Stretnutie s prezidentom Masarykom
Pani Emília absolvovala tri školy - ľudovú, rodinnú, do ktorej chodila z Púchova do Trenčína, a sociálno-zdravotnú v Martine. Práve tam sa stretla s prvým československým prezidentom T. G. Masarykom. „Pán prezident mal v Bystričke pri Martine letné sídlo, kde sa často zdržiaval. Keď sa viezol po meste na koni, všetci ľudia hýkali. Raz s dcérou Alicou a priateľom zavítali do môjho internátu, zhodou okolností som mala službu v kuchyni. Len čo nám vychovávatelia oznámili, že príde na obed pán prezident, obliekli sme sa do čistého a veľmi sme sa tešili. Pekne sme mu prestreli stôl a uvarili, čo mal rád. S misou som chodila od stola k stolu, už si presne nepamätám, čo v nej bolo,“ spomína s úsmevom na dávne časy.
V živote mala len jedinú lásku
Mala dvadsať, keď ju hlavný predstavený z ministerstva zdravotníctva poslal do Modrého Kameňa založiť poradňu pre matky a deti, kde pobudla dva roky. Odtiaľ na pozvanie kolegyne prišla do Brezna, kde sa v roku …. vydala za jedinú lásku v živote - Jána Bíreša. „Môj manžel bol nadporučík v zálohe. Každú chvíľu bol taký nepokoj, že sa musel spakovať do Prešova k pešej rote. Vojaci ho už čakali, s posledným oddielom išiel cez hory z Prešova do Banskej Bystrice. Chytili ich však Nemci, zajali, naložili do vagóna a ťahali až do Bratislavy, kde ich držali a vyzvedali. Zajatcov potom previezli do Viedne a odtiaľ do koncentračného tábora v Nemecku," opisuje pani Emília.
Jej manžel našťastie vedel anglicky, nemecky a maďarsky, preto tlmočil. Po siedmich mesiacoch sa vrátil domov, no s chorými pľúcami. Vo februári 1948 navždy opustil svoju lásku a 5-ročného syna Tomáša. „Zomrel mladý, nemal ani štyridsať. Bol mojím jediným mužom," zdôverila sa pani Emília. Už sa nikdy nevydala a o syna sa starala sama. „Našťastie bol samostatný, aj do školy zašiel sám, mal to blízko." Z malého chlapca vyrástol zubný lekár, ktorý sa tejto profesii venoval až do dôchodku. Rodina sa rozrástla, hrdá babička sa teší z dvoch vnúčat a desiatich pravnúčat.
Presvedčili ju, aby bola kuchárkou
Písal sa rok 1950. „Naša rodina mala obchod, svojich zamestnancov, no 2. januára nám komunisti všetko zobrali. Spísali inventár aj zásoby. Dvaja sa opýtali, čo vieme robiť a mňa, či viem variť. Odpovedala som, že len pre domácnosť, ale nie pre veľa ľudí. Presvedčili ma, že to zvládnem a stala som sa kuchárkou. Pomaly sa začalo všetko obnovovať a opäť sme mali sme obchod, no patril reštauráciám, ktoré ho obhospodarovali, aj tržby išli im.“
Peniažky vraj odvádzali sekretariátu komunistov. „Všetko dirigovali 40 rokov. Mali sme dobrý obchod, chodilo k nám veľa ľudí, ktorí boli spokojní.“
Ak by ste chceli dobrý recept, pani Emília poradí. Dvadsať rokov bola kuchárkou v bývalom hoteli u Bírešov v Brezne.
Recept na dlhovekosť vraj neexistuje
V živote panej Emílie vraj bolo viac smutných chvíľ ako veselých. „Keď som bola mladá a prišla nejaká kríza, dokázala som sa cez to preniesť. Poplakala som si, netrvalo to tak dlho ako starému človeku. Staroba ubíja, mladí ľudia znesú viac.“
Recept na dlhý život však neprezradila. Podľa nej žiadny neexistuje. Teší sa z každej prežitej chvíle, rada číta zaľúbené romány, sleduje športové programy, jej obľúbeným hokejistom je Zdeno Chára. Každý deň si poznačí do kalendára, čo sa udialo.
Pomáhajú jej dve opatrovateľky, a to dve hodiny doobeda a dve večer. Ako však jedna z nich prezradila, teta je sebestačná. „ Zdravíčko jej slúži, má len bežné choroby. Dokáže si ešte zohriať jedlo, umyť sa aj obliecť. Našou úlohou je len pripraviť stravu a podať jej lieky. Dobre spolu vychádzame, už všetko o sebe vieme a poznáme aj svoju muchy,“ povedala meno Repková???.
Pani Emília je pre mnohých príkladom. Aj v tomto veku ovláda krasopis, podpísať sa dokáže bez okuliarov. Na stretnutí s ňou sa nabijete pozitívnou energiou a odídete s pocitom, že mladosť je krásna, no staroba je zrelá a múdra.
MONIKA ANDREÁNSKA
