Podnety na zápis ďalších nehnuteľností do zoznamu môžu obyvatelia podávať naďalej.
BANSKÁ BYSTRICA. Svetlo sveta uzrela nedávno publikácia Pamätihodnosti mesta Banská Bystrica 1, ktorá popisuje prvú etapu hmotných a nehmotných pamätihodností mesta. Tie boli uznesením mestského zastupiteľstva vyhlásené ešte v roku 2011. Hovorkyňa primátora Monika Pastuchová informovala, že stostranová kniha vyšla v náklade tisíc kusov a k dispozícii ju budú mať všetky banskobystrické základné školy. Záujemcovia ju nájdu súčasne na pultoch Informačného centra.
Projekt je spolufinancovaný z dotácie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na ochranu, obnovu a rozvoj kultúrneho dedičstva.
Hovorkyňa doplnila, že evidencia pamätihodností mesta sa tvorí v súlade so zákonom o ochrane pamiatkového fondu a schvaľuje ju komisia pre pamätihodnosti mesta. Podľa člena komisie a poslanca mestského zastupiteľstva Vladimíra Pirošíka ide o otvorený dokument, ku ktorému môžu obyvatelia naďalej posielať podnety k vyhláseniu nových nehnuteľností.
Koordinátorka projektu Jana Pelikánová dodala, že zo strany obyvateľov uvítajú aj akékoľvek doplnenie informácií k už vyhláseným nehnuteľnostiam. „V snahe uchovávať, zabezpečovať ochranu a starostlivosť, ale aj propagovať a sprístupňovať toto kultúrne dedičstvo pristúpilo mesto k tvorbe Zoznamu pamätihodností mesta. Zoznam pamätihodností je spracovávaný podľa metodickej inštrukcie Ministerstva kultúry SR a Pamiatkového úradu SR. Tvoria ho pamätihodnosti navrhnuté členmi Komisie pre pamätihodnosti mesta, odbornými inštitúciami, spoločenskými organizáciami i jednotlivcami“, konštatovala Pelikánová.
Cieľom novej publikácie je podľa hovorkyne mesta zviditeľniť zozbierané a zdokumentované bohatstvo pre obyvateľov mesta i návštevníkov. Knihu tvorí opis urbanistických, industriálnych celkov, prírodného priestoru, technických pamiatok, architektúry, pamätných tabúľ, sôch, búst, udalostí a osobností – spolu osemdesiat jednotiek s fotografiami, zaujímavými informáciami a orientačnou mapkou.
„Pri zostavovaní diela sa mesto Banská Bystrica zameriava na identifikáciu a prezentáciu pamätihodností mesta, ktoré vytvoria spolu s národnými kultúrnymi pamiatkami ponuku a štruktúru produktov poznávacieho cestovného ruchu,“ dodala.
Pribudla Sládkovičova lipa aj viadukt
Posledné mestské zastupiteľstvo schválilo osem nových pamätihodností, ktoré budú tiež zaradené do zoznamu. Sú to napríklad zvonice v mestských častiach Majer, Rakytovce, Senica a Kostiviarska, viadukt pod Jesenským vŕškom, ktorý je fragmentom bývalej úzkokoľajky , či tabuľka s označením výšky vody pri povodni v roku 1974.
Do zoznamu sa dostane aj prameň a tok Bystrice, tlačiarenský rod Macholdovcov, Sládkovičova lipa pri evanjelickej fare v Radvani a dve pamätné tabule. Jednu z nich odhalili kňazovi Imrichovi Ďuricovi, ktorý si za minulého režimu odpykal desať rokov v komunistických väzniciach.
Ďalšia tabuľa je pamiatkou na nespravodlivo odsúdených a mučených politických väzňov z rokov 1948 – 1989.
FOTO SME- JÁN KROŠLÁK
Nezlomný kňaz predavačom mlieka
Obe pamätné tabule a Sládkovičovu lipu navrhol na zápis do zoznamu člen komisie pre pamätihodnosti a poslanec mestského zastupiteľstva Pavol Katreniak . Osoba Imricha Ďuricu si podľa neho takéto ocenenie zaslúži:
„Tabuľa špeciálne poukazuje na Ďuricu ako na väzňa, ktorý skúsil ťažkú prácu v uránových baniach a odniesol si aj následky ožiarenia,“ povedal.
Katreniak doplnil, že ani po odpykaní trestu v roku 1960 až do Pražskej jari 1968 nesmel Ďurica vykonávať kňazské povolanie. Živil sa ako predavač mlieka a skladník. V roku 1969 ho vtedajšia dočasná hlava diecézy, kapitulný vikár František Haspra povolal za správcu katedrály sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici (1969 – 1990). Biskup Jozef Feranec ho po svojom nástupe na biskupský stolec menoval kanonikom. V roku 1981 prevzal Ďurica na päť rokov aj spravovanie farnosti Banská Bystrica (1981- 86), ktorú našiel v zanedbanom stave.
Pavol Katreniak dodáva, že v nepriaznivých politických pomeroch sa Ďuricovi podarilo oživiť duchovný život v meste a katolícka cirkev v Banskej Bystrici si získala vysoký kredit: „Ďurica bol otvorený voči všetkým vrstvám obyvateľstva. Kázal, spovedal, vyučoval, katechizoval. Neváhal krstiť a sobášiť aj tajne, aby ľudia, například učitelia neboli prenasledovaní či vyhodení zo zamestnania. Týmto sa však sám vystavoval veľkému riziku. Podporoval chudobnejšie a viacdetné rodiny. Prejavoval starosť o životy mladých i väzňov. Držal ochrannú ruku nad katedrálnym spevokolom. Zaslúžil sa o rekonštrukciu katedrálneho, farského a slovenského kostola. Bol vynikajúcim a múdrym poradcom biskupovi Ferancovi. V meste i v biskupstve požíval vysoký rešpekt.“
FOTO - archív
Choroba mohla byť dôsledkom ožiarenia
Krátko po nástupe biskupa Rudolfa Baláža v roku 1990 bol 75-ročný Ďurica penzionovaný. Odišiel k rehoľným sestrám – dominikánkam do kláštora v Dunajskej Lužnej. Pôsobil ako ich duchovný správca. Vynikajúcimi znalosťami niekoľkých jazykov však pomáhal aj novému biskupovi pri kontaktoch so zahraničím, až kým sa u neho neprejavila vážna choroba, ktorá zrejme mala svoj pôvod z ožiarenia v Jáchymove.
V roku 1992 sa ešte dožil svojej úplnej politickej rehabilitácie, krátko nato v Dunajskej Lužnej rakovine podľahol. Pochovaný je na tamojšom cintoríne.
Z úzkokoľajky zostalo iba torzo
Z bývalej úzkokoľajnej železnice medzi Banskou Bystricou a Harmancom zostal do dnešného dňa zachovaný iba viadukt a časť traťového zvršku na Jesenským vŕškom. Podľa navrhovateľa tohoto historického fragmentu na zápis, architekta Jozefa Frtúsa bola táto železnická v rokoch 1913 – 1940 živým dopravným elementom, ktorý spájal mesto s rozvíjajúcim sa priemyslom v Harmanci. „Slúžila nákladném i osobnej doprave, pričom trať merala 12,8 kilometra,“ doplnil architekt.
Cesta z hlavnej stanice v Banském Bystrici do Harmanca trvala 46 minút. Architekt dodáva, že pripomenutím tejto technickém pamiatky by v budúcnosti mohlo byť umiestnenie symbolického vagóna nad viaduktom.
Bystrica zaplavená vodou
Medzi pamätihodnosti zaradili aj označeni výšky vodném hladiny při povodni v roku 1974 na jednom z domov na Štefánikovom nábřeží. Ide už o druhú tabuľku tohoto druhu jeďte, pričom tá prvá označuje výškový povodňový bod z roku 1813. Povodeň z roku 1974 zaplavila park pod Pamätníkom a nižšie položené časti města v blízkosti Hrona. Spomína si na ňu aj obyvatel města Milan Valašťan: „V najväčšej výhode boli tí, ktorí žili na sídliskách v kopcovitém časti mesta. Ale aj my sme chodili dolu sledovať jako voda stúpa. Spočiatku si ľudia trúfli sledovať rastúcu hladinu aj z mosta pri malej železničnej stanice, neskôr si už na to netrúfol nik.“ Dodal, že ľudia z mestských častí při Hrone mali ešte dlho robotu s odčerpávaním vody zo zaplavených domov.
FOTO - archív
