Dlhé roky pôsobil profesor Vladimír Krajčovič vo Výskumnom ústave trávnych porastov a horského poľnohospodárstva v Banskej Bystrici. Od komunistického režimu sa mu namiesto pocty za rozsiahlu vedeckovýskumnú prácu dostalo skôr zaznávania. Po tom, čo v roku 1968 odsúdil vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, získal nálepku oportunistu a celá jeho rodina prežila neľahké obdobie.
BANSKÁ BYSTRICA. Nedávno oslávil Vladimír Krajčovič krásnych 90 rokov a spolu s manželkou Vilmou k tomuto výročiu v septembri pripojili aj 60 rokov spoločného života. Napriek životnému optimizmu, ktorý si aj v tomto úctyhodnom veku dokázal udržať, nebol jeho život vôbec jednoduchý. Sľubne rozbehnutú vedeckú kariéru totiž pribrzdil rok 1968 a jeho nekompromisný postoj voči vstupu spojeneckých vojsk na naše územie. Získal nálepku oportunistu a tak musel post dekana Agronomickej fakulty a vedúceho Katedry krmovinárstva na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre v roku 1970 opustiť. Po potlačení revolučných nálad sa totiž na škole vytvorila skupinka komunisticky orientovaných študentov, ktorá rozhodovala o tom, ktorý z pedagógov musí školu opustiť a ktorý bol naopak voči vládnucej strane lojálny. „Dnes sa už na nikoho nedokážem hnevať , odpustil som. Len ma stále trochu bolí, že časť študentov, z ktorých inak väčšina predstavovala jadro reformných úsilí, sa dokázala zachovať aj takto,“ hovorí.
V manželstve vládne dôvera a porozumenie desaťročia
Foto - AUTORKA
Nebyť tejto smutnej udalosti, paradoxne by sa asi nestal Banskobystričanom. Po odchode z vysokej školy ho zamestnali vo Výskumnom ústave trávnych porastov a horského poľnohospodárstva. Komunisti ho však nestratili spod dohľadu ani tu. Dali mu svoju moc pocítiť pri prijímaní dvoch synov na stredné školy, ale tiež pri jeho odbornej práci. Hoci sa podieľal na mnohých vedeckých a výskumných úlohách, roky ich nesmel publikovať pod vlastným menom.
S páskami cez oči
Manželka Vilma si spomenie aj jednu nepochopiteľnú udalosť. „Keď za komunizmu organizovali na Vysokej škole poľnohospodárskej oslavy jej výročia, v aule vystavili aj portréty funkcionárov školy. Tí, ktorí museli posty opustiť po roku 1968, však mali tváre prelepené páskou. To vženie človeku slzy do očí aj dnes. “
Roky po odchode z Nitry sa musela rodina uskromňovať. „Nastúpil som v Banskej Bystrici na ústav a zaradili ma ako samostatného odborného pracovníka – špecialistu. Možno to znie pekne, ale na výplatu som dostávala doslova drobné. Uživiť z toho rodinu bolo veľmi ťažké, ale všetko sme pri skromnosti zvládli. Bola to však časovo veľmi náročná práca, lebo sme v tom čase rozbiehali výskum podľa nových metód a väčšinu času sme strávili priamo v teréne. Ďakujem manželke, že ťahala v tom čase celú domácnosť.“
Po vojne do Švajčiarska
Vladimíra Krajčoviča, ktorý je rodákom z Krupiny, ťahalo k poľnohospodárstvu už od meštianky. Hoci mal v mladosti aj iné záľuby. Miloval futbal a výborne kreslil. Na stene svojho sásovského bytu dodnes visia jeho obrazy. Presne si pamätá okolnosti, za ktorých vznikli. „Tento som kreslil ako terciár,“ ukazuje na chalúpky v krajine, ktoré vznikli v Závadke nad Hronom.
Závadku namaľoval ešte ako terciár
Volanie prírody však bolo predsa len silnejšie. V začiatkoch jeho štúdia ešte neexistovala špeciálna poľnohospodárska vysoká škola. Nastúpil preto na techniku, kde fungovalo aspoň oddelenie poľnohospodárstva. Až tesne pred štátnicami vznikla Vysoká škola poľnohospodárstva a lesného inžinierstva. Čakalo ho kvôli tomu sťahovanie z Bratislavy do Košíc. Po skončení školy začal pracovať na Povereníctve poľnohospodárstva, kde viedol až do roku 1956 krmovinársku komisiu. Ešte ako absolventovi sa mu však v roku 1947 naskytla veľká príležitosť. Vyhral konkurz, ktorý vypísalo povereníctvo a na niekoľko mesiacov sa dostal do Švajčiarska. Mal za úlohu skúmať horské poľnohospodárstvo a spracovať poznatky, ktoré by bolo možné aplikovať v našich podmienkach. „Bol to poučný, hoci veľmi náročný pobyt. Veď väčšina alpských pasienkov sa nachádzala v nadmorskej výške 1 700 až 2 500 metrov nad morom, takže určitý čas sme sa museli aklimatizovať,“ hovorí. Skúmal predovšetkým hnojovicové hospodárenie, ktoré si neskôr odskúšal v Ľubietovej a na ďalších miestach Slovenska. „Dnes sa pojem biohnojivo používa bežne, no my sme ho dokázali aplikovať na lúky a pasienky už v tom čase. Otáčali sme živiny a prinášalo to efekt,“ hovorí.
Neskôr z Povereníctva poľnohospodárstva dozeral na aplikáciu tejto metódy na siedmich miestach Slovenska. Peniaze na projekt získali v tom čase od UNRRA, Úradu spojených národov pre pomoc a obnovu.
„Sledovali sme všetky potrebné údaje, napríklad rast dobytka v pravidelných týždenných intervaloch. V sobotu som sadal v Bratislave na vlak a potom som šliapal kilometre hore na hospodárstvo v Ľubietovej. Tam sa dalo prespať na chate a v nedeľu sme už kompletizovali údaje.“
Vysokoškolským pedagógom dočasne
V roku 1956 vyhral Vladimír Krajčovič konkurz a začal pôsobiť na Katedre krmovinárstva VŠP v Nitre. Nebyť osudného roku 1968, zrejme by tam ostal aj naďalej, keďže táto práca ho nesmierne bavila. Čistky boli nekompromisné. Hoci v tom čase zastával post dekana a vedúceho katedry a bol i členom ministerskej rady pre vysoké školy, musel odísť.
Náročná práca v teréne
Napriek tomu ho osud nezlomil a na roky vo výskumnom ústave v Banskej Bystrici si spomína s láskou i napriek tomu, že niektoré výskumné úlohy boli vyčerpávajúce. Počas jednej z nich s kolegom sledovali 46 stanovísk. Šesť rokov zbierali údaje z terénu, kompletizovali poveternostné údaje a ďalšie ukazovatele. V daždi, vetre aj chlade. Neustále cestovali po mnohých miestach Slovenska a podarilo sa im zozbierať vedecky cenný a rozsiahly materiál. Začali spolupracovať na výskumných úlohách s Čechmi, či Poliakmi a priniesli mnoho nových poznatkov o modernom spôsobe krmovinárstva, horských pasienkoch a podobne. Vedec, ktorému išli komunisti roky po krku, sa dočkal uznania až po uvoľnení režimu. Zvolili ho za člena – korešpondenta Českej akadémie vied a v roku 1997 získal Uznanie za výskum na Slovensku.
Dobrá rodina ja základom úspechu
Počas 60- ročného manželstva s pani Vilmou vychovali dvoch synov a dnes sa tešia z piatich vnúčat a troch pravnúčat. Špeciálny recept na dlhovekosť ani na dobré manželstvo vraj nemajú. „Také niečo my neuznávame. Hlavné je mať otvorené srdce, dokázať si vážiť toho druhého a navzájom sa tolerovať,“ hovoria. Donedávna sa ako dôchodcovia radi zabávali v záhradke, no ako síl ubúdalo, museli sa jej vzdať.
Všetky chvíle sa snažia tráviť spolu. Pán Vladimír najradšej pri knihách, jeho manželka pri precíznej ručnej práci.
„Možno to znie neuveriteľne, ale ani mnohí ľudia z nášho okolia spočiatku nášmu vzťahu neverili. Dokonca manželovej mamičke som dlho nebola po vôli. Až krátko pred smrťou mi povedala, že jej syn si nemohol vybrať lepšie,“ hovorí s úsmevom pani Vilma. Manžel jej kývnutím hlavy dáva za pravdu. Komentár k tomu nepotrebuje. 60 spoločne strávených rokov hovorí za všetko.
