Väčšina ľudí si myslí, že paličkovanie je príliš zložité na to, aby sa mu začali venovať. Objektívne, je?
Áno, paličkovanie sa radí medzi náročnejšie techniky. No myslím si, že aj napriek tomu sa mu v dnešnej dobe venuje veľa ženičiek. Na Slovensku existuje mnoho klubov paličkovanej čipky, kde sa stretávajú a aj sa svojimi prácami prezentujú na výstavách. Pravdou však je, pri paličkovaní musíte byť obdarená trpezlivosťou, ak chcete niečo vytvoriť, musíte presedieť veľa hodín s paličkami v ruke.
Vy pôsobíte aj ako lektorka paličkovania a určite máte aj spätnú väzbu. Prečo sa v dnešnej pretechnizovanej dobe ženy, a možno aj muži, na to dávajú?
Dnešný človek má oveľa viac času na seba ako kedysi. Zaujíma sa o zdravotný štýl, o dušu, chce sa niečomu venovať, neprežiť život „naprázdno“. Niekto športuje a je aj veľa ľudí, ktorí sa chcú naučiť niektoré z tradičných remesiel. Preto navštevujú rôzne kurzy, ktoré im to umožňujú.
Ste rodáčka z Banskej Bystrice a odtiaľ je len skok do Španej Doliny, kolísky paličkovanej čipky. Čím si získala vás?
Moja mamka pochádza zo Španej Doliny. Ja som tam chodievala často, k starej mame. No a s paličkovanou čipkou som rástla. Myslím, že som mala sedem rokov, keď ma stará mama naučila paličkovať. Takže u nás doma sa paličkovalo, okrem mamky a sestier sa naučil paličkovať aj môj otec, hoci pochádzal z Prahy. Bol výtvarne nadaný a práve on ma motivoval k tomu, aby som čipkou zhotovovala obrázky. Sama som si ich aj navrhovala. No a paličkovaná čipka si ma získala svojím čarom. Keď techniku ovládate, stačí vám trocha nití a v teple obývačky sa jej môžete venovať.
Je to ťažký chlebík na prežitie?
Určite áno. Ja sa paličkovanou čipkou uživiť neviem. Hodiny, ktoré pri nej strávim, sa veľmi ťažko dajú zaplatiť.
Vyštudovali ste v Kremnici odbor plošné a plastické rytie kovov. Prečo ten odklon od pôvodného materiálu?
Paličkovať sa dá aj z drôtov, už som to skúšala. Dlho sa pohrávam s myšlienkou spojiť čipku s kovom. Len neviem, či to ešte v tomto živote stihnem. Stále trpím nedostatkom času. Chcela by som toho ešte veľmi veľa napaličkovať, no od návrhu po výsledný produkt je dlhá cesta. Vyžaduje si to veľa hodín a trpezlivosti.
Len pre ilustráciu, koľko vám trval napríklad obraz s motívom mačky, ktorú vystavujete v rámci samostatnej výstavy v Horehronskom múzeu?
To si už nepamätám presne, ale okolo 350 hodín. Koľko hodín sa mi návrh rodil v hlave sa spočítať nedá. Keď niečo navrhujem, premýšľam nad tým v každej voľnej chvíli, cestou do zamestnania, obchodu, počas turistiky... Až kým ho nezrealizujem. Ale to sa mi zväčša rodí v mysli ďalší námet. Je to akoby nekončiaci proces.
Paličkovanie si do istej miery vyžaduje štylizáciu. Kde sa inšpirujete?
Keď techniku poznáte, viete čo si v nej môžete dovoliť, musíte mať predstavu o tom ako to, čo chcete upaličkovať, bude po realizácii vyzerať. No a inšpirujem sa podnetmi z okolia. Rada chodím do prírody a obdivujem jej tvary, vône aj farebnosť. To pretavujem do mojich obrazov, niekedy možno aj nie vedome. Keď napríklad zoberiem nitky a ukladám ich vedľa seba či sa mi ich farebnosť pozdáva. Aj architektúra je zdrojom mojej inšpirácie. Stačí len chodiť po svete v otvorenými očami.
Čipkou teda doslova maľujete obrazy. Ako na túto ojedinelú techniku reagujú ľudia? Má úspech?
Zatiaľ sú ohlasy pozitívne. Je však pravdou, že nemám za sebou veľa samostatných výstav. Paličkovala som vždy veľa, stále pre niekoho. Až raz som si povedala, že si budem aj pre seba. A keď budem mať viac obrazov a budem si myslieť, že ich môžem ukázať, tak až potom sa budem snažiť odprezentovať ich na výstave. No a teraz sa mi začal plniť sen, lebo už vystavujem. Bola by som rada, keby ľudia pri pohľade na moje obrazy mali taký istý dobrý pocit, ako som mala ja, keď som ich paličkovala.
