„Umenie je to jediné, čo dáva existencii ľudstva – ako živočíšnemu druhu na našej planéte – zmysel...“
Nedalo mi necitovať slová Jula Satinského v úvode rozhovoru s banskobystrickou výtvarníčkou Ľubicou Lintnerovou. Keď totiž vstúpite do jej sveta farieb, keď ho objavíte a pochopíte, musíte sa zamyslieť. A potom sa usmejete, lebo úsmev má zmysel. Z jej obrazov, nech znázorňujú čokoľvek, cítiť vône a farby jej rodného kraja. Toho, čo pozná, čo si pamätá z detstva v Bystrici a konkrétne v Rudlovej. Farbu trávy, oblakov, slnečníc, polí. Pavúky v kútoch izieb, mačka na streche... rodina, ľudia, ktorých miluje... ach áno, aj bosorka na metle! Jej tvorba je poznačená (pozitívne) fantáziou a citom. A hlavne láskou. Sú to tri elementy, ktoré vkladá do svojich obrazov. A jej fenoménom je Banská Bystrica. Hlavne jej veže. Pochopila ich svojsky. A svojsky ich aj maľuje. Vidí v nich niečo, čo doteraz iní možno nezbadali. Dáva im život, pohyb, úsmev, reč... vlastný príbeh. To sa však dá povedať o všetkých jej obrazoch. Tancujú! Smejú sa a hovoria. Presahujú priestor, ktorý je im daný. Nebráni im v tom ani rám. Rámom sa jej obrazy nekončia, príbehy pokračujú... a náš rozhovor sa začína.
Ako vznikajú vaše obrazy? Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, od večera do rána? Alebo inak... Máte „svoj čas a svoje miesto“ na maľovanie?
Každý deň, každú hodinu, aj večer aj ráno. Alebo inak... môj čas je miesto na maľovanie. Alebo ešte inak... maľujem stále. Hneď ako porobím, čo treba, šup, šup maľovať. Niekedy sa cítim ako posadnutá...
Plátno (a žena) sa vraj nemá kupovať potme... Akého plátna sa najradšej dotýkajú vaše štetce?
Ako veža komíny čistila
Klasického, ale nevyhýbajú sa ani rámom. Moje štetce majú rady aj staré nástroje ako gitary, husle, čelá, ba dokonca aj starý mlynček či hrebeň na ľan.
A farby? Aké uprednostňujete?
Nemám rada ostré farby, také na mojich obrazoch nenájdete, ale jemné pastelové, skôr jesenné. Sú teplé a nežné, upokojujú myseľ. Pri studených farbách, ako je napríklad modrá, používam skôr oceľový nádych a farbu medienky, olivovú zeleň. Občas sa stane, že použijem veľký kontrast. Priatelia hovoria, že mám „červené obdobie“. Do tlmených farieb dám na mňa nezvyčajne ostrú červenú.
Máte svoje tajomstvá o miešaní farieb?
Nie, nemám. Veľa mladých či začínajúcich výtvarníkov ma dosť bojazlivo oslovuje o nejakú radu. Sú z rôznych kútov sveta, mám žiaka cez internet dokonca až z Bangladéša. (Smiech.) Nemám problém poradiť a odpovedať na čokoľvek. Viem, ako to je, keď sa človek prediera sám.
Vo vašej tvorbe je evidentne prítomná inšpirácia krajinou, celkom konkrétne inšpirácia miestom a mestom, kde ste sa narodili a kde žijete. Je Banská Bystrica skutočne fenoménom?
Áno. Viem, že to vyznie ako klišé, ale milujem Bystricu. A verte, neverte, keď som pár dní mimo a vraciam sa, pozriem na tú nádhernú panorámu pred sebou, tak cez slzy dojatia nevidím ani na volant...
Ktoré ďalšie mestá či miesta vám prirástli k srdcu a tým pádom sa aj často objavujú na obrazoch?
Staré mestá, mestečká, dedinky. Banská Štiavnica, Praha, Vlkolínec, Špania Dolina... Slovensko ale aj Česko a Morava. Napriek rozdeleniu, aj to moja rodná zem.
Cestou na Radnicu
Maľujete aj ľudí a zvieratká... tiež tých a tie, ktoré vám prirástli k srdcu?
Áno, maľujem čo milujem. Stáva sa však, že ma osloví cudzia tvár a ja cítim potrebu namaľovať ju. V tej tvári ale musí byť niečo „napísané“. Bohužiaľ, v tvárach tejto doby toho veľa nie je. Zo starých fotografií, tvárí a očí starých ľudí sa dá vyčítať celý ich životný príbeh. Čosi sa z nás vytráca a je mi z toho mi smutno...
Maľujete to, čo reálne existuje. Na vašich obrázkoch však všetko dostáva úplne iný rozmer, inú podobu ako v skutočnosti. Ukazovať život taký, aký naozaj je, je niekedy nudné. Vaše obrázky tancujú, smejú sa a hovoria, veže sa bozkávajú, hodiny šalejú a... na žiadnom z nich nechýba niečo „nereálne“. Bosorky, pavúky, netopiere... Povedzte, čo ešte a ktorý z týchto milých symbolov je vám najmilší?
Áno, aj pre mňa je realita nudná. Denne ju vidím, vnímam, prežívam. Mali by sme sa viac radovať. Prečo maľovať niečo, čo je presnou kópiou skutočnosti? Tváre ľudí, ktorých stretávam, sú často smutné a ja by som si želala, aby sa pri pohľade na moje obrazy minimálne letmo usmievali. A symboly? Asi nemám najmilší, záleží na tom, čo chcem obrazom povedať. Bosorka je jasná! Som to ja, alebo rozprávkovo. Mačka je teplo a čistota domova, pavučina je uplynutý či stratený čas, vtáci sú voľnosť, holúbky láska, motýle čistota mysle a ducha. No a ešte hodiny. To je vlastne všetko dokopy. Hra s časom a nostalgia. Ale nie smútok, ten nikdy! Nostalgia a spomienky na stratený čas, symbol toho, že stále nestíhame, nemáme čas na priateľov a blízkych... a deň je taký krátky. Preto sa ručičky občas zbláznia. Zatiaľ len na obrazoch.
Vnímať obrazy niekedy teší a niekedy bolí. Tie vaše rozhodne tešia.... 
O troch snehuliakoch a Barbakane
Chcem, aby ju mali, snažím sa o to, dávam do nich svoju dušu. Teším sa a hrám, keď maľujem. Pohybom a symbolikou dávam život neživému a pokúšam sa vyzvať živých, aby to pochopili, zastavili sa a vrátili späť. Do čias, keď ešte mali čistú myseľ dieťaťa.
Máte obrazy, ktoré by ste za žiadnu cenu nepredala? A ani nedarovala?
Mám. Sú to rodinné portréty predkov, pra a praprastarých rodičov, ktorých som ani nepoznala, ale veľa o nich počula od starých rodičov. To sú pre mňa nezaplatiteľné cennosti.
V súčasnosti vystavujete v priestoroch Štátnej opery v Banskej Bystrici. Autorská výstava má názov Moja rodná. Môžete nám o nej prezradiť viac?
No, neviem, čo povedať. Je o Bystrici a volá sa Moja rodná. Viem, že to nie je duchaplný názov, ale ani milenci si pri vyznávaní lásky, nehovoria nič duchaplné. (Smiech.) Ja moju Bystricu s láskou maľujem, o tom to bude. A čo najviac milujem, je Barbakan, do neho som zamilovaná priam po uši.
Blížia sa Vianoce, nový rok... ak by ste si mali niečo želať, čo by to bolo?
Priala by som si spomaliť čas, zastaviť sa a posedieť si s priateľmi, v pohode a v pokoji. A ešte aby som nemusela plakať pri televíznych správach a na ulici videla len usmiatych ľudí...
