BANSKÁ BYSTRICA. Bez veršíkov a pesničiek betlehemcov by kedysi v Šalkovej ani nebolo Vianoc. Ľudia síce nemali peňazí na darčeky, ani na plné stoly jedál, no vianočné obdobie dokázali prežívať s otvoreným srdcom. Dlhoročný ochotnícky herec, dnes už osemdesiatročný Jaroslav Dobrík hovorí, že keby mohol meniť, vymenil by dnešné Vianoce za tie minulé bez premýšľania. „To, ako prežíva Vianoce dnešná generácia , je iba lesklé pozlátko. My sme ich dokázali precítiť napriek chudobe od srdca a pripravovali sme sa na ne týždne dopredu, “ hovorí.
Ako ochotnícky herec stvárnil rôzne postavy v známych divadelných hrách, napríklad v Statkoch – zmätkoch, či v Geľovi Sebechlebskom. „Najviac sme sa však vždy tešili na predstavenia, ktoré sa hrávali na Vianoce, či na Veľkú noc. Stretávala sa na nich celá dedina, lebo sviatky ľudia slávili veľmi družne. Celou Šalkovou sa vtedy ozývali piesne, koledy aj vinše. Dnes je na Vianoce ticho. Ľudia sa stiahnu k televízorom a počuť vykrikovať iba mladých, keď odchádzajú z krčmy,“ hovorí trochu nostalgicky.
Betlehemské tajomstvo
Jaroslav Dobrík hovorí, že Vianoce boli v minulosti skutočným prežívaním príchodu Spasiteľa na svet v podobe malého dieťaťa a tomu boli prispôsobené aj pochôdzky betlehemcov. V každom kúte Slovenska mali inú podobu, no vo všeobecnosti platilo, že predstavovali pastierov, ktorí sa po narodení Ježiška vybrali za jasom hviezdy, aby sa mu mohli pokloniť. „V tomto prípade nešlo o pochôdzky ochotníkov, ale betlehemská družina sa vždy dávala dohromady spontánne. Už týždne dopredu sme nacvičovali verše a pesničky a pripravovali si oblečenie. Ako som rástol, postupne som prešiel všetkými betlehemskými postavami. Od malého Anjela, ktorý nosil betlehem po Stacha, Valacha, Fedora, Baču, Starého, či nezbedného Bžochu.“
Práve táto svojrázna postavička prinášala do putovania betlehemcov nemálo zábavy. Robila drobné huncútstva a dievčatá pichala do lýtok paličkou, zakončenou ježkom.
„ My sme mali kedysi k tradíciám blízko aj vďaka tomu, že sme mali výborných učiteľov, ktorí nás k tomu nenásilne viedli. Bol to napríklad pán učiteľ Klein, či známy hudobný skladateľ Tibor Andrašovan, ktorý u nás ako učiteľ pôsobil.“
Bez darčekov, ale šťastní
Aj v chudobných rodinách sa snažili, aby bol vianočný stôl bohatší ako po iné dni. Nechýbala ryba, oplátky s medom, opekance, či sušené jabĺčka a hrušky. „Ľudia však mysleli nielen na seba. Naša mamka a všetky ženy v dedine vyniesli z každého jedla aj zvieratám do maštale a vchod na nej sme ozdobili chvojinou. Aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce,“ dodal.
Zákusky v tom čase takmer nepoznali, piekli sa skôr kysnuté záviny s makom, či tvarohom. Za najväčší darček sa považovalo, ak matka stihla upliesť popri iných prácach deťom ponožky, či palčiaky.
Na polnočnú omšu pod svetlom hviezd
Na polnočnú omšu chodili nocou niekoľko kilometrov až do Seliec. Často v hlbokom snehu a úplnej tme. „Nikto však nikdy nešomral, lebo pre nás to bol zážitok. Zväčša sa nás zobralo aj dvadsať mládencov a dievčat, takže sa nám išlo ľahko. A na cestu nám svietili iba hviezdy a mesiac, ak náhodou bolo v tú noc jasno.“
