Významné ocenenie Krištáľové krídlo si dnes večer v Bratislave prevzali víťazi v deviatich kategóriách. Ide o ocenenia najvýznamnejších osobností a počinov uplynulého roka. Nás najviac potešilo, že Banskobystričanka Viera Dubačová sa stala víťazkou kategórie filantropia, do ktorej prišlo najviac nominácií od odbornej i širokej verejnosti. Ako sa zdôvodňuje v nominácii, prostredníctvom divadelnej tvorby pomáha Viera Dubačová riešiť sociálne problémy. Ako zakladateľka Divadla z Pasáže, v ktorom hrajú mentálne postihnutí herci, výrazne pomohla ich začleneniu do spoločnosti. Spolu s kolegami vytvorila aj chránené bývanie pre svojich hercov, kde môžu plnohodnotne žiť. Je riaditeľkou medzinárodného festivalu komunitného divadla a bola tiež ambasádorkou Európskeho boja proti chudobe.
My vám prinášame časť rozhovoru s Vierou Dubačovou, ktorý vznikol pred štyrmi rokmi, no dodnes nestratil nič na svojej aktuálnosti.
Komunitné divadlo je na Slovensku málo známy pojem. Už niekoľko rokov sa ho snažíte propagovať cez festival Arteterapia a netajíte sa tým, že Banská Bystrica by mohla byť centrom komunitného divadla.
Ľudia často majú nepresnú predstavu o tom, čo komunitné divadlo je. Zväčša to zužujú na umeleckú prácu s mentálne postihnutými, hoci ide o podstatne širší záber. Je to umelecká tvorba istej komunity ľudí, ktorá spoločne cíti, myslí, má určité väzby. Nemusí ísť pritom vždy iba o menšinovú komunitu, hoci s týmto názorom sa stretávame dosť často. V oblasti komunitného divadla existujú tri formy – ak divadlo robíme s danou komunitou, pre ňu, alebo v jej prospech. Všetky tri formy sú veľmi dôležité, lebo sa cez ne môžeme dozvedieť viac o komunite , jej zmýšľaní, spôsobe života.
Má komunitné divadlo vo svete vzory?
Určite je to Augusto Boal z Brazílie, ktorý sa považuje za otca komunitného divadla. Pripravuje stáže, školenia, snaží sa vzdelávať ľudí k umeleckej práci v komunitách po celom svete. Začal na predmestí Sao Paula , cez divadlo sa snažil vzdelávať napríklad robotníkov, veľa času venoval deťom zo sociálne slabých rodín.
Komunitné divadlá to v spoločnosti nemajú jednoduché. Cez divadlo Sering v Antverpách sa napríklad riešia aj zložité vzťahy medzi dvoma národnosťami Maročanov.
Komunita Maročanov je navonok uzatvorená, takže ani mestská samospráva si hneď nevšimla, že uprostred nej vznikajú spory. Na jednej strane sú to Arabi, na druhej Berberi, ktorí majú odlišné pohľady na svet. Vláda im dala sídliská, ale zabudla na integráciu. Divadlo sa preto sústredilo na programy, ktoré podporujú ich vzájomné pochopenie sa. Pracuje s mladými Arabmi, aj Berbermi a so ženami, ktoré mali spočiatku veľké zábrany hrať. Arabskí muži boli dokonca proti tomu, aby takéto divadlo v ich štvrti pôsobilo. Našťastie, vláda pochopila veľký prínos divadla pre spoločnosť a podporuje ho.
Na Slovensku sa tradícia komunitného divadla iba rodí, ale vy s ňou skúsenosti máte. Už niekoľko sezón funguje Divadlo z Pasáže, ktoré tvoria mentálne postihnutí herci. Pri jeho zrode ste plánovali iba jednu hru. Ako ho vidíte dnes?
Štyridsať rokov socializmu narobilo obrovské škody v našom osobnostnom vývoji. Vnútorné dozretie bolo mojím prvotným impulzom pri zakladaní divadla. Vtedy som naozaj chcela urobiť iba jednu inscenáciu. Ešte som netušila, že raz vznikne divadlo, ktoré bude musieť prejsť krížovú cestu, aby dospelo do podoby, v akej je dnes. Až pri budovaní tohto divadla som si uvedomila, čo znamená v praxi pojem budovanie občianskej spoločnosti. Je to stav zodpovednosti každého človeka za seba, za druhých a tým aj za spoločnosť. Myslím si, že vytvorením divadla sme sa pokúsili toto poslanie naplniť.
Divadlo z Pasáže už zďaleka nemá iba umelecké poslanie. Na čo všetko sa sústreďuje?
Snažíme sa našich hercov aj vzdelávať a začleniť ich do bežného života. Po tých rokoch vidím, že naši herci sa naučili otvorenejšie rozprávať svoje príbehy, aby im spoločnosť rozumela. Dospeli sme spoločne do štádia, že si už uvedomujú aj druhý level. Divadlo nehrajú iba pre svoje potešenie, ale otvárajú spoločnosť aj vo vzťahu k všetkým postihnutým ľuďom. To je naše hlavné poslanie - vzdelávať vo vnútri i navonok.
Znie to ideálne, ale realita bola určite ťažšia.Je slovenské publikum pripravené vnímať takéto divadlo ako hodnotný umelecký súbor?
Od prvej inscenácie sme zaznamenali výrazný posun. V Banskej Bystrici máme svoje publikum, môžeme robiť šnúry po Slovensku. Niekedy sa však nevyhneme tomu, že musíme chodiť na kultúrne centrá a presviedčať, aby nás zobrali. Že uvidia normálne, profesionálne divadlo a nebudú to žiadne malé javiskové formy, kde dotiahneme za ruku pár postihnutých a ukážeme svoje sociálne cítenie. Chceme ľudí presvedčiť, že prichádza divadlo, ktoré im garantuje umelecký zážitok.
V súvislosti s vašim hereckým súborom sa občas objaví označenie večné deti. Vy ten pojem nemáte rada. Prečo?
Lebo to považujem za veľmi povrchné a zjednodušené. Za tie roky poznám ich tajomstvá, lebo som ich chcela poznať. Našla som si na nich dostatok času a bola to moja slobodná voľba. Keď vám odkryjú jednoduché ľudské tajomstvá, dáva vám to silu a zároveň vás to napĺňa pokorou. To považujem za životnú pravdu. Obohatili ma vnútorne i navonok a verím, že tak nás berie aj naše publikum. Divadlo už nemá iba umeleckú časť, ale aj chránené bývanie a stacionár.
