V novembri 2011 ste sa prvýkrát zišli so svojím synom, ktorého ste adoptovali na diaľku. Stretli ste sa odvtedy?
- Nie, nestretol.Taká cesta tesne pod rovník, do stredu horúceho afrického kontinentu sa pre bežného smrteľníka s najväčšou pravdepodobnosťou dá uskutočniť len raz v živote. Pomery tam sú nesmierne komplikované, a preto ísť tam „len tak“ ako turista je takmer nemožné. Turistický ruch sa v Rwande iba rozbieha. Ale najmä je nepredstaviteľné, aby sa tam človek napríklad na prenajatom aute pohyboval sám po krajine, prešpikovanej síce vychudnutými, ale dobre ozbrojenými vojakmi a policajtmi. Je to iný svet.
Ako sa darí malému Abrahamovi? Prezraďte nám niečo o ňom.
- Malý Abraham (tamojší vyslovujú jeho meno ako Ibrahim) mi nechtiac z času na čas spôsobuje vrásky na čele. Možno čitatelia zaregistrovali ďalšie katastrofálne zostrenie politickej situácie v závere minulého roka, a to žiaľ práve v oblasti konžského mesta Goma, hraničiaceho s Rwandou. Odtiaľ pochádzajú všetky naše adoptované konžské deti a pred najhorším násilím utiekli do iných častí krajiny stotisíce ľudí.
Zrejme máte oprávnené obavy o synov život...
- Áno, mám. No vďaka reholi pallotínov, cez ktorú táto moja adopcia prebieha, máme informácie z centrály v Hronskom Beňadiku. Neuveriteľne obetaví a zdráham sa trochu povedať „hrdinskí“ bieli i čierni misionári totiž do krajnosti zotrvávajú pri svojich „ovečkách“. Pomáhajú im zodpovedne peniazmi od nás a zároveň podávajú dramatické správy aj sem k nám. Momentálne je situácia taká vážna, že sa žiaľ uvažuje aj o možnom zrušení misie v demokratickej republike Kongo. No zatiaľ to ešte práve vďaka spomínanému obetavému nasadeniu funguje.
Čo v prípade zrušenia misie?
- Keby sa to vymklo kontrole a došlo by nebodaj k jej ukončeniu, naše peniaze sa po predchádzajúcej dohode presunú do bezpečnejšej krajiny, teda asi do Rwandy. Tam na šancu byť adoptovaným čakajú desaťtisíce detí.
Malý Abraham je dúfam v poriadku...
- Práve v týchto dňoch mi prišiel od Abrahama list, ktorý vo francúzštine napísal s pomocou opatrovateľky v Kongu. Veľmi ma potešilo, že som sa dozvedel, že žije, má osem rokov a dobre sa učí. Prospech sa u nich vyjadruje v percentách úspešnosti, dosiahol takmer 68 percent a je na 18. mieste vo svojej 2. triede. Rád spieva a píše, že mi veľmi ďakuje za podporu.
Na prvej návšteve Rwandy ste sa rozhodli adoptovať aj dcéru s pekným menom Marie Rose. Máte o nej informácie?
- Marie Rose sa mi ozve dva až trikrát do roka formou e-mailu. Oni tam v pastoračných centrách síce majú internet, ale je pre nich drahý, a tak ho používajú veľmi skromne. K obetavosti adoptívneho rodiča však podľa môjho názoru patrí aj zmierenie sa s tým, že nemá o svojich deťoch toľko informácií, koľko by si predstavoval.
Podporujete ju mesačným príspevkom, ktorý je určený na štúdium na strednej škole. Napísala vám, ako jej to ide v škole?
- Podľa dohody s kompetentnými priamo v meste Ruhango v Rwande mám Marie Rose podporovať po dobu šesť rokov. Prvé tri roky má absolvovať nižší stupeň a ďalšie tri vyšší stupeň strednej školy. No pretože jej matka je od rokov genocídy mentálne postihnutá a málo platná pri prácach v rodine, stará mama Marie Rose rozhodla, že nebude môcť šesť rokov študovať, lebo jej ruky treba pre udržanie rodiny pri živote.
Takže Marie doštudovala?
- Absolvuje iba dvojročnú kvázi našu učňovku v odbore krajčírstvo. Počas týchto dvoch rokov sa školitelia budú snažiť aj predať jej učňovské výrobky, aby si tak mohla zarobiť na vlastný šijací stroj, s ktorým by potom po skončení školy mala mať možnosť aspoň nejakého príjmu. Takže vidíte, ako sa trápia ľudia v tej krajine. Pritom som presvedčený, že je to dievča na Rwandu nadpriemerne inteligentné, prirodzene dobré.
Pred nedávnom v televízii vysielali film Hotel Rwanda, natočený podľa skutočných udalostí. Určite ste si ho nenechali ujsť. Čo vo vás vyvolal?
- Videl som film už vtedy, keď som netušil, že do jeho dejiska raz prídem osobne. Dokonca neviem, či som už vôbec mal adoptované prvé čierne dieťa, asi nie. No poviem vám, aj vtedy na mňa film riadne zapôsobil, keďže som vedel, že je to na základe skutočných tragických udalostí. Ale teraz sa naň pozerám s ešte väčšou angažovanosťou svojho vnútra, lebo film naozaj v mnohom výstižne opisuje to, čo sme sa o genocíde v Rwande dozvedeli od jej autentických svedkov.
Videli ste niečo aj na vlastné oči?
- Napríklad tie časti múrov kostola, natreté vo filme modrou farbou na pamiatku toho, že tam vojaci múr rozstrieľali a dnu, kde sa skrývali stovky zúfalých jednoduchých ľudí, pohádzali cez otvory granáty, zapálili to a všetci tam zahynuli... tak toto sme tiež videli na vlastné oči na múroch svätyne Kibeho, asi 160 km južne od hlavného mesta Kigali smerom k hraniciam s Burundi. A videli sme aj iné veci na iných miestach. Film je síce urobený ako prierez udalostí z celej drámy, ako mozaika tragédií z celej Rwandy na jednom mieste - v hoteli Rwanda. Je žiaľ pravdivý, ba ako nám povedali autentickí svedkovia udalostí, „ žiadny film nedokáže povedať všetko o tej hrôze, ktorá tu bola.“
Aký ste si odniesli pocit z návštevy Rwandy?
- Nikdy som nemal v pláne tam ísť, inštinktívne ma ťahá do krajín s chladnejšou klímou. Ale keď sa naskytla príležitosť, vedel som, že nesmiem zaváhať. Uveril som tomu, čo som kdesi počul, alebo čítal vo výpovediach našich ľudí, ktorí navštívili Afriku. Tento kontinent čímsi priťahuje. Je pre nás náročný, horúci, dusný, nebezpečný, prašný a vzápätí ohrozujúci život zosuvmi bahna. Obyvatelia sú pre nás nevyspytateľní, mentálne rozdiely spolu s biedou a zaostalosťou môžu ľahko skončiť nebezpečnými konfrontáciami s nechápavými „bohatými“ belochmi. Na druhej strane je tam toľko príležitostí spoznať krásu povahy domorodcov, že to prevyšuje všetky obavy.
Afrika jednoducho zanechala stopy vo vašom srdci...
- Je známy fakt, že po návšteve každej krajiny sa v človeku po pár mesiacoch rozmnožia krásne, slastné spomienky na ňu. V prípade Rwandy sa mi chce hovoriť o prežívaní afrického sna v mojom srdci. Nečakal som to, že sa ma tak hlboko dotkne nazretie do života množstva nesmierne biednych, ale aj krásnych ľudí v krajine tak odlišnej od našej. To vo mne zanechalo nezmazateľnú stopu do konca života. Práve ľudia Afriky, spolu s inou farbou východov či západov slnka ako u nás, s inými - sýtymi, koncentrovanými, divokými - vôňami vzduchu ako u nás, sú tou magickou silou, ktorá by ma vedela do Afriky dostať znova.
Plánujete ešte stretnutie so svojimi adoptívnymi deťmi?
- Keby bola príležitosť, využil by som ju. Lenže pravdu povediac, podnebie ma tak ubíjalo svojou vlhkosťou, ktorá spolu s teplom nemizla ani v noci, že s každým pribúdajúcim rokom na svojom chrbte sa táto šanca bude asi zmenšovať.
Ako sa povie, nikdy nehovorme nikdy..
- Máte pravdu. Keď si uvedomím, že dosiahnuť vzdialenú krajinu je možné za 8 hodín letu, mám na chvíľu na tvári optimistický úsmev.
Môžete na záver prezradiť kontakt pre ľudí, ktorí by tiež chceli pomôcť chudobným africkým deťom?
- Do pozornosti dávam čitateľom projekt Adopcia srdca. Zo Slovenska sa úspešne šíri svetom, v minulom roku sa založila misia v Kamerune a v decembri dokonca na Madagaskare, nám známom najmä kvôli Móricovi Beňovskému. Informácie o možnosti zapojiť sa do projektu Adopcia srdca sú dostupné na stránke www.pallotini.sk.
Marie Rose. Inteligentné dievča s dobrým srdcom
FOTO - archív B. Pekaroviča
