Všetko v jednej osobe, zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš.
Titul Čestný občan patrí medzi významné ocenenia mesta Brezna. Ako ste prijali správu o tom, že sa stanete jeho súčasťou?
- Prekvapujúco. S radostným pocitom. Potom s pokorou, lebo hneď som začal rekapitulovať, čo som pre toto mesto, pre Horehronie urobil. A hneď s úľavou, pretože nebolo toho tak málo, aby som si nemusel dať otázku, či si to zaslúžim.
Som už čestným občanom Uhrovca, pretože pre Štúra som urobil od mlada veľmi veľa i čestným občanom obce Hlboké, kde sa zrodila slovenčina na hurbanovskej fare, dokonca aj tekovská obec Podlužany ma týmto titulom uctila, pretože som tam v okolí veľa filmoval a aj pre obec čo do kultúry veľa urobil. Ale väčšie mesto, v našom prípade perla Horehronia, ma poctilo prvý raz. A teším sa z toho.
Istotne vás k tejto perle viaže veľa spomienok...
- Brezno je mestom Kuzmányho, Chalupku, Laskomerského, Rázusa a o všetkých som vytvoril scenáre, ktoré som aj režíroval či v nich účinkoval. Zakladal som heľpianske slávnosti, Šumiačania vystupovali v mojich programoch aj v televízii. To už nebudem spomínať, že všetky vrchy týčiace sa nad týmto drsným, ale nádherným krajom som prešiel pešo. Už ako mladý Sokol som letovával na Sokolskej chate pri kríži – Svätom Jáne za Hroncom a cez hory sme chodili do Brezna. A vtedy som tu mal aj prvú študentskú lásku. Nuž moja láska k Breznu a k Horehroniu sa mi odplatila láskou mesta, ktoré mi dalo krásny titul.
Detstvo ste prežili v rodnej Radvani, študentské a pracovne najplodnejšie roky v Bratislave...
-Hoci sme z Radvane odišli bývať do Bystrice, keď som mal päť rokov, stále som sa rád vracal, pretože tam žila moja chudobná, dobrotou prekypujúca stará mama. Tu som videl prvé divadelné predstavenia v Matici, tu som bol pri odhaľovaní pomníka A. Sládkoviča, ako 10-ročný som na kolkárni staval kolky, aby som si zarobil a tu ma i dokatovalo vojenské auto tak, že som mesiac bol medzi životom a smrťou. Len dobrému anjelovi doktorovi Petelénovi , horehronskému rodákovi môžem ďakovať za to, že žijem. Bratislava bola mojím vysokoškolským mestom, kde som prežil najplodnejšie herecké roky, mestom, kde som mal svojich veľkých priateľov najmä zo spisovateľskej obce. Hlavné mesto som spoznával cez jeho históriu, veď v ňom tvoril Bernolák, študovali všetci štúrovci. Napísal som o nich veľa scenárov.
Kde by ste v mozaike vášho života zaradili Brezno a Horehronie?
-Bratislava už pre nás rodolúbcov stráca svoje miesto, necítime sa v nej bezpečne. Preto utekám do Bystrice a horehronských hôr. Ale v nohách mám aj Vysoké Tatry, Slovenské rudohorie, Malú či Veľkú Fatru. Nesmiem zabudnúť na Zvolen, kde som po skončení Vysokej školy múzických umení začínal a kde som mal veľké herecké príležitosti, veľa priateľov a priaznivcov. Odtiaľto som chodil nakrúcať môj prvý film, veľkofilm Štyridsaťštyri v réžii Paľa Bielika. Zo Zvolena sme chodili s každou inscenáciou do Brezna. Hrali sme v divadelnej sále v Ďumbieri. Žiaľ, dnes sa už tam divadlo nedá hrať. V Brezne som mal veľa oddaných divákov a najmä po premiére filmu Štyridsaťštyri, keď som sa ukázal na javisku, získal som búrlivý potlesk. Bolo to dávno, ale spomienky ostávajú živé.
Takže má pre vás zvláštne čaro...
- Áno. V mojom živote ho radím medzi mestá so zvláštnym čarom a samozrejme je spojené pre mňa s týmto nádherným krajom. Tu som dostal aj vyznamenanie a po ocenení čestný občan sa môj pekný vzťah k mestu iba potvrdil. Aby som nezabudol, do Brezna som chodil aj za priateľom pánom farárom Fabriciusom a v kostole sme si vždy urobili malé bohoslužby. On spieval, ja som recitoval. To sú citové väzby na miesta, ktoré nás obohacujú na celý život. To sú citové osobné dejiny, ktoré dostávajú aj všeobecnú platnosť.
Vo svojich úctyhodných 81 rokoch stále pôsobíte ako pedagóg v Akadémii umení v Banskej Bystrici. Podľa vášho názoru je záujem mladých o herectvo?
-Učím 50 rokov. Hrôza, že človek musí na desiatky rokov už spomínať. V Bratislave som založil Ľudové konzervatórium, dlhé roky som učil na Vysokej škole múzických umení, mali sme vtedy operetné divadlá a v nich činoherné scény, v opere sa spievalo po slovensky, nehovoriac o tom, že vzniklo veľa slovenských opier. Taká to bola doba tvorivá, ktorú niektorí zhadzujú. Stál som pri zrode Akadémie umení v Banskej Bystrici. Nežičili nám. Ale vydržali sme a dnes máme jednu z najmodernejších umeleckých škôl. Dňa 28. februára sme oslávili 15. výročie založenia. Myslím, že o herectvo je záujem. Na prvé prijímacie skúšky sa prihlási vždy 150 až 160 záujemcov. Do druhého kola vyberieme asi 40 a z toho 15.
Záujemcov je skutočne veľa. Ale je aj toľko talentov?
Hodnoty sa menia. Mnohí vidia nezmyselné seriály, a to ich láka, takže prídu na skúšky bez predstavy, čo je to herectvo. Je to ťažká profesia, nie je to zárobková činnosť, ale poslanie. Vyberieme len tých najtalentovanejších, na fakulte máme dobrých žiakov. V našej škole začínal aj Janko Koleník. Pravdou je, že možnosti hrať v dobrých televíznych inscenáciách, ktoré by mali mať umeleckú i myšlienkovú hodnotu, mať nebudú. Je kríza umeleckých hodnôt. My sme také možnosti mali. Ale som rád, že bývalí absolventi sa s radosťou ku mne hlásia a že mnohí dosiahli na javisku porozuhodné výsledky.
V divadle, filme, televízii a v rozhlase ste vytvorili desiatky charakterových postáv. Ktorá z nich vám najviac utkvela v pamäti?
-Odpoveď na túto otázku by mohla byť veľmi široká, lebo za tie roky človek vytvoril ohromne veľa dramatických postáv. Staršia generácia si ma stále pamätá a stretnutia s ľuďmi na vystúpeniach sú dojímavé. Spomínajú na mňa ako na Viktora Kolibca z filmu 44, postavu Dulinu zo Stôp na Sitno. Ale zaujímavé boli postavy, keď ma začali obsadzovať režiséri aj do negatívnych postáv. Kapitán S. S. Hirner vo filme o Nálepkovi - Zajtra bude neskoro či poručík nemeckej armády v Prešporskej kasárni. V divadle to bola veľká postava Fiesca vo vynikajúcej dráme Schillera Fiescovo sprisahanie v Janove, Adam Vilkovič či Cyprián Závora v Solovičových súčasných hrách, Pozor na anjelov a Súhvezdie draka. Ale v Národnom divadle som režíroval rozprávku Šípková ruženka.
Stredná a staršia generácia si pamätá na detský seriál Rachotilkovia, v ktorom ste hrali otca. Spomínate na natáčenie filmu s úsmevom?
-Bola to krásna práca, 13 dielov pre deti. Hral som dobrého otca, ktorý bol strážmajstrom vo vtedajšej národnej bezpečnosti. Raz počas nakrúcania na Železnej studničke išla v aute hliadka, zastavila pri mne a zdravila ma ako nadriadeného. Po odvysielaní seriálu mal som protekciu u všetkých príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Dúfam, že seriál budú niekedy reprizovať. Bolo úžasné, že rozprávky pre deti sme hrali my – živí herci a potom sme chodili k deťom na besedy. A teraz? Deformujú deti všelijakými nezmyselnými figúrami s neprirodzenou rečou. Toto všetko nájdete aj s fotografiami v mojej knihe Spoza kulís 2, ktorá je ešte v predaji v banskobystrickom kníhkupectve. Pri všetkej skromnosti, je to dobrá kniha.
Neodmysliteľne k vám patrí láska k literatúre a poézii. Ktoré sú vaše najobľúbenejšie verše?
-V televízii každú nedeľu po správach vysielali Nedeľnú chvíľku poézie. Veľa som v nej recitoval. Aj dnes mi to ľudia pripomínajú, ako sa na to tešili. Ja som si to uvedomoval, že vstupujem do rodín v nedeľu večer, a preto sa na to zodpovedne pripravoval. Poézia má veľkú citovú silu. Pravda, treba ju divákovi priblížiť s pokorou, prirodzene. Pozvali ma na taký večer Slováci, žijúci vo Švédsku. Sála bola nabitá a verte, keď som recitoval Sládkovičovu Marínu, skoro každý mal slzy v očiach. Mám rád Sládkoviča nielen preto, že napísal Marínu či Detvana. On má aj iné vtipné, milé básne. Mám ho rád pre celý jeho život. Mám rád celú štúrovskú generáciu. A keď preskočím roky a prejdem k súčasnosti, tak je to môj veľký priateľ, síce omnoho starší, vlastne už bol Ján Smrek, Mirko Válek a Milan Rúfus. Ale s láskou recitujem Hviezdoslava i Martina Rázusa, čo som dokumentoval na Vianočnom benefičnom koncerte v Brezne, kde som vystupoval s Chrámovým zborom apoštola Pavla Brezno.
Najlepšie si vraj oddýchnete v prírode. Nachádzate v nej veľa energie?
-Pozdravujem vám lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás. Kričí Hviezdoslav. Áno pozdravujem moje hory. Kráčam lesom a cítim, ako sa do mňa vkráda pokoj. Zastanem pod vysokánskou jedľou a zbožne hľadím na jej vrchol, naberám silu, ale zároveň aj pokoru. Vyjdem na vrch Hrb nad Ľubietovou a rozhliadnem sa po krásnom kraji slovenskom a túžim žiť, robiť tu, na tejto zemi. Príroda je môj doping, moja radosť i môj žiaľ. Naozaj, ona ma lieči. A ja som mal tých chorôb dosť. Ale som tu. Tvorím. Robím. Dýcham a to plnými pľúcami. Verte horám. Potom si ceníte život, v živote lásku, čisté priateľstvo a pokoru. A tak môžete aj pracovať, lebo práca nám dáva zmysel života.
„Ó práci všetka česť, česť práci všetka. Je ona žitia obsahom i cieľom.“ Aby som si zobral ako svedka giganta slovenskej poézie P. O. Hviezdoslava.
