Organizačný vedúci umeleckých telies, spoluorganizátor viacerých významných podujatí, amatérsky herec, fotograf, novinár, publicista. Kým sa cítite byť najviac?
- Na túto otázku sa mi veľmi ťažko odpovedá, ale najviac sa teraz cítim byť ako „publicista na dôchodku".
Dnes už síce ste na dôchodku, ale celý život ste „zasvätili“ kultúre. Prečo ste si vybrali práve ju? Profesijne vás to ťahalo napríklad aj k žurnalistike.
- Naozaj ma to ťahalo k novinárčine, ale moje snahy zmarila predčasná strata obidvoch rodičov v detstve a tak som ako malý chlapec bol odkázaný na „milosť“ iných. Musel som hľadať školu, ktorá mi okrem vzdelania poskytla aj strechu nad hlavou (Odborné učilište pri n. p. Mostáreň Brezno). Kultúru ako zamestnanie som si neskoršie vybral preto, že je to zaujímavá a príťažlivá práca s ľuďmi. Tešila ma napríklad skutočnosť, že pri úspešných vystúpeniach súborov záujmovo-umeleckej činnosti alebo profesionálnych programoch, ktoré sme organizovali, mi mnohokrát vyhŕkli slzy radosti, keď diváci tlieskali za pekné výkony, čo bola pre mňa najväčšia odmena.
Bývalý režim príliš neprial slobodne zmýšľajúcim ľuďom, obzvlášť v kultúre. Ako sa vám dýchalo v tejto dusnej atmosfére?
- V bývalom režime som mal veľké problémy najmä preto, že po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do Československa som s niekoľkými spolupracovníkmi v podniku Mostáreň pomáhal vydávať letáky s názvom Hlas Horehronia, za čo sme boli trestne stíhaní pre trestný čin hanobenia republiky a jej predstaviteľa a hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a hrozilo nám väzenie.
Mali sme šťastie, lebo prezident republiky Ludvík Svoboda nám v roku 1971 udelil milosť, trestné stíhanie bolo zastavené a v roku 1991 sme boli rehabilitovaní. Za trest som bol z podniku preradený za vedúceho mládežníckeho M-klubu a v tom období som napríklad mohol písať do novín len pod skratkou. Neslávne „horúce“ augustové udalosti som však využil ako amatérsky fotograf a autentické snímky z Brezna aj s letákmi boli zverejnené na výstave „...a přijeli tanky“ k 40. výročiu okupácie v Národnom múzeu v Prahe a pod názvom „August 1968 v Brezne“ viackrát i v Horehronskom múzeu. Pri fotografovaní som aj riskoval, lebo sovietsky veliteľ nad Baldovským mostom namieril na tanku na mňa zbraň a chcel zničiť negatívy.
Ako sa vám ich podarilo zachrániť?
- Veliteľovi s pištoľou som ušiel pod most a mnoho rokov som ich ukrýval v pivnici aj s letákmi, protestnými rezolúciami, plagátmi, novinami, časopismi, fotografiami a ďalšími dokumentmi, ktoré sa v tom čase vydávali proti okupácii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Dúfal som, že sa ich niekedy podarí zverejniť na nejakej výstave alebo v tlači.
Pochádzate z rázovitej obce Lom nad Rimavicou. Čo vo vás zanechal život v týchto „nadmorských výškach“?
- Máte pravdu, Lom nad Rimavicou patrí medzi najvyššie položené obce Slovenska. Každý, kto aspoň raz navštívi tento kraj, je uchvátený jeho krásou, nie div, že sa stal vyhľadávaným miestom filmových a televíznych štábov, ktoré tu nakrútili exteriéry celovečerných filmov ako Zemianska česť, Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Plamene, Smrť chodí po horách.
Naokolo husté ihličnaté lesy dodávajú jeho ovzdušiu svieži dych a aj chalupári si nevedia vynachváliť čistý vzduch a božské ticho. Tamojšie typické drevenice učupené v svahoch ukrývajú zaujímavé príbehy ľudí, ktoré som sa snažil priblížiť ako spoluautor vo viacerých publikáciách (Lom nad Rimavicou a okolie, Vrchárske chodníčky, Vrchárska babica, Zabudnuté príbehy vrchárov, Lazník zo samoty, Trampoty Ondra Lomca). No Lom, to je moja mladosť a čím je človek starší, tým úpornejšie sa jej drží, a tým častejšie na ňu spomína.
Takže by ste nemenili...
- Nie.
Meno Daniela Rakytu je synonymom medzinárodne známej súťaže kresleného humoru O Bomburovu šabľu. Aký máte vzťah ku karikatúram? To, ako si túto otázku vysvetlíte, už nechám na vás...
- Karikatúra je úmyselné skreslené a prehnané zobrazenie osoby alebo javu. Je to vlastne autorská výpoveď mysle, určitá forma relaxu a i karikaturista sa stáva tvorcom umeleckých hodnôt, čo ma zaujalo. Psychológovia zistili, že smiech výrazne ozdravuje človeka a ideálne by bolo, keby kreslený humor propagoval celoročne dobrú náladu a smiech na veľkoplošných billboardoch. To, že aj v Brezne vznikla súťaž kresleného humoru a satiry je i zásluhou mojich priateľov - známeho karikaturistu Petra Zifčáka a výtvarníka Ferdinanda Hrablaya, ktorí to od roku 1984 so mnou „ťahali" a tohto roku je na svete už 18. ročník „Bomburky".
Spočiatku sa táto súťaž uskutočňovala v rámci niekdajšieho Československa, ale postupne svojím rozsahom nadobudla medzinárodný charakter (vlani sa súťaže zúčastnili autori až z 23 krajín sveta). Mám radosť z toho, že aj touto formou sa naše mesto zviditeľňuje vo svete v znamení ústredného hesla tohto podujatia „S Bomburovou šabľou za trvalý smiech!“
Minulý rok ste oslávili okrúhle životné jubileum. Stihli ste toho skutočne veľa, ale zanietený človek nemá nikdy dosť. Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
- S tým, čo som v doterajšom živote, najmä v oblasti kultúry, dosiahol, som spokojný. Teší ma, že po mne niečo ostane, myslím tým najmä na vydanie viacerých publikácií. Tu mi prichodia na um slová poľského spisovateľa a básnika Juliana Tuwima: „Na svete sú dva druhy šťastia: jedno malé - byť šťastný a druhé veľké - robiť šťastnými druhých.“ Chcel by som ešte dosiahnuť začiatočnícku usilovnosť a skromnú trpezlivosť pri dosahovaní ďalších výsledkov najmä v spomínanej publikačnej činnosti.
Okrem toho, že ste držiteľom ceny mesta Brezna za rok 2012, získali ste množstvo ocenení od čestného občianstva v rodnej obci až po Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra. Na podobné otázky je zložité odpovedať, ale predsa. Ktoré ocenenie považujete za top?
- Za svoju prácu nečakám nejakú odmenu - pracujem preto, že mám rád ľudí a kultúru. Posledné ocenenie za vynikajúce tvorivé výsledky v oblasti kultúry a za reprezentáciu Brezna a celého regiónu doma i v zahraničí zo strany nášho mesta považujem za veľkú poctu, ktorá ma tiež zaväzuje k ďalšej tvorivej činnosti, no veľmi si cením aj to, že som sa stal čestným občanom mojej rodnej obce Lom nad Rimavicou, lebo vrchy sú naozaj mojou srdcovou záležitosťou.
