BANSKÁ BYSTRICA. Od ukončenia výstavby sásovskej zvonice, na ktorú sa vyzbierali evanjelickí veriaci, uplynie v novembri sto rokov. Správca Dokumentačného centra Sásová (DCS) Ján Kollár považuje aj dnes osudy tejto stavby vo vzťahu k miestnej histórii za mimoriadny medzník: “Na začiatku 20. storočia žilo v Sásovej viac ako 90 percent obyvateľov evanjelického vyznania. Historický kostol sv. Antona a Pavla pustovníkov patril rímskokatolíckej cirkvi, sásovskí evanjelici preto tiež túžili mať vlastnú stavbu,“ doplnil.
Dokumentačnému centru Sásová sa podarilo sústrediť množstvo cenných archívnych materiálov, ktoré mapujú osudy zvonice. Ján Kollár dodáva:“ Podľa archívnych dokladov sa začala finančná zbierka v roku 1911 predovšetkým od miestnych evanjelikov a evanjelickej cirkvi. Keď neskôr obyvateľka Dorota Roháčová darovala pozemok pre budúcu vežu , pustili sa sásovskí murári a tesári v marci 1913 do jej výstavby.“
Dôkladné záznamy o jej stavbe súčasníkov prekvapia, naši predkovia si zaznamenali každý detail. Presne si napríklad značili nákup prachu a dynamitu, ktoré slúžili na odstrel kameňa v malom obecnom kameňolome. Z tohto kameňa postavili základy stavby a tiež soklovú časť zvonice až do výšky dverného nadpražia.
Na celú stavbu zakúpili 11 tisíc tehál a kusové vápno vozili z vápenky vo Sv. Jakube. „Stavbu zvonice, ktorej podoba sa zachovala do dnešných dní, ukončili 16. novembra 1913. Na základe ďalšej zbierky od občanov, spolkov a filiálky Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) zakúpili v roku 1928 aj zvony, ktoré slávnostne vysvätili v máji nasledujúceho roka,“ hovorí správca.
Namiesto veže mali väžu
V roku 1939 zakúpili na zvonicu aj hodiny, ktoré odbíjali každú polhodinu a hodinu na všetky štyri svetové strany. Jazykovou zaujímavosťou je, že obyvatelia Sásovej nazývali svoju stavbu tunajším dialektom „väžou“ a zvonili na nej aj pri príležitosti pohrebov a iných cirkevných udalostí. Zriadený mali aj Denník zvonového fondu. V roku 1932 stálo napríklad zvonenie na pohreb dospelého obyvateľa tri koruny. „Zvonenie zabezpečoval obecný zvonár, ktorý zároveň vykonával vyberanie finančných zdrojov za svoju službu vždy v období konania Radvanského jarmoku. Zabezpečovala sa z nich aj oprava zvonov a hodín,“ hovorí správca.
Zvonenie sa od začiatku vykonávalo tri razy denne a táto tradícia sa v starej Sásovej udržala dodnes. Pôvodné ručné zvonenie na dvoch zvonoch nahradili v roku 1998 automatickým systémom. Vežu kompletne obnovili pred niekoľkými rokmi z darov slovenských evanjelikov, žijúcich vo Švajčiarsku.
Čas sa zastavil
Hoci zvony na zvonici stále bijú, podľa hodín sa obyvatelia tejto mestskej časti orientovať nemôžu. Nejdú už niekoľko rokov a potrebovali by generálnu opravu.
Mestský poslanec za Sásovú a predseda Komisie pre pamätihodnosti Banskej Bystrice Vladimír Pirošík potvrdil, že sásovská zvonica je zaradená medzi pamätihodnosťami mesta, pričom opravu hodín by chceli zaradiť medzi priority na druhý polrok tohto roka.
Generál bez čiapky zavadzal autobusom
Historickou perličkou sú nepochybne aj osudy sochy generála M.R. Štefánika, ktorá sa nachádza pre zvonicou a výnimočná je nielen svojim stvárnením. Akademický sochár Ladislav Majerský totiž stvárnil štátnika bez typickej generálskej čiapky, čím sa stala socha prvou tohto druhu na strednom Slovensku. Vznik sochy inicioval obecný učiteľ Ondrej Chmelík, odhalili ju v júni 1938. Na stavbu sochy využili tiež peniaze z verejnej zbierky.
V rokoch socializmu však socha zrejme vtedajšej moci nebola príliš po chuti. Štefánik údajne zavadzal pri otáčaní autobusov a tak padlo nariadenie pomník odstrániť. Až na základe osobnej iniciatívy obyvateľov a s prispením mesta sa v roku 2005 podarilo pomník opätovne odhaliť.
Netradičnú sochu generála Štefánika bez čiapky odhalili pri zvonici v roku 1938
FOTO: ARCHÍV DCS
