Ako si spomínate na detstvo?
- Veľmi dobre. Mala som krásne detstvo. Po vojne to bolo ťažké, ale na tie najťažšie roky si ja už nepamätám. Nikdy som napríklad nebola hladná. Mali sme starú mamu, ktorá varila báječné jedlá, voľakedy totiž bola kuchárkou aj u Gojdiča, známeho gréckokatolíckeho biskupa, takže aj moje kamarátky k nám rady chodili. Mali sme aj dobré učiteľky. Pani učiteľka Irka Rajčoková, to bola naša štúrovkyňa. Písala básne o Brezne, ktoré milovala, a tú lásku dokázala nejakým spôsobom preniesť aj na nás. A my sme boli úžasne hrdé na to, že sme z Brezna.
Takže od tých čias je Horehronie vo vás silno zakorenené. Čo máte na ňom najradšej? Čo vás sem ťahá?
- V zahraničí sa mi často snívavalo, že som na medzistanici medzi Srdiečkom a Chopkom. Tam bol vždy taký krásny výhľad a vždy, keď som tam prišla, cítila som, že tu som doma.
Čiže hory?
- Áno. Presťahovala som sa do krajiny, kde majú more, ale to mi až natoľko neprirástlo k srdcu. Obdivujem ho, je krásne, fantastické, ale nie je to môj živel. Ja som z hôr a tam aj patrím.
Otázka, kde sa cítite viac doma, je teda bezpredmetná...
- Ani nie. Doma som aj tu, aj tam. Vo Švédsku mám deti a vnuka, takže rodinné putá sú tam, ale priateľské zase tu. Navyše vždy som hovorila, že chcem byť pochovaná v Brezne. Neviem, ako to tie moje deti zariadia, ale ja im to stále prízvukujem (smiech).
Vráťme sa ale na začiatok. Ako ste sa do Škandinávie vlastne dostali?
- Po skončení vysokej školy som začala pracovať v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Po roku 1968 sa to tam ale veľmi menilo, ľudia, ktorí nesúhlasili s okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy, stratili zamestnanie a o prácu prišiel aj môj najobľúbenejší šéf. Tak som si povedala, že tu asi nebudem môcť existovať a prijala som pozvanie kamarátky, ktorá žila vo Švédsku už tri roky. Vtedy na vycestovanie bolo treba pozvanie a musela sa tiež zaviazať, že bude všetko financovať.
Tak to bola odvaha z jej aj vašej strany. Vždy ste boli taká priebojná? Mali ste len dvadsaťpäť, keď ste emigrovali z Československa...
- Myslím, že áno. Keď sme prišli do Švédska, dostali sme hneď finančnú podporu na švédčinu, angličtinu, byt, dali nám aj študentskú pôžičku, ale keďže mi štúdium, ktoré som absolvovala na Slovensku, neuznali, musela som si tú ekonómiu fakticky zopakovať.
Ako reagovala na váš odchod rodina a blízki?
- Doma som povedala, že sa pravdepodobne ani nevrátim, ale nechceli mi veriť. Potom som im napísala, že skutočne zostávam vo Švédsku. Toto rozhodnutie neľutujem, ale ťahá ma to aj sem. Najmä kvôli priateľom.
Urobili by ste to znova?
- Myslím, že hej. Keby sa mi naskytla príležitosť a keby to bolo tak, ako vtedy - mladí si to možno nevedia predstaviť, v akej atmosfére sme žili my, ale myslím, že by som do toho Švédska išla znova. V tých časoch to Švédi podporovali, investovali do nás, do nášho štúdia a vlastne aj do propagácie krajiny.
Oni to uvítali, ale vtedajší režim asi veľmi nie...
- Tak to nie. Odsúdili ma na viac ako rok za ilegálny pobyt v zahraničí. Mama sa síce odvolala, ale potom som dostala ešte viac. Až po piatich rokoch, keď som sa vydala, som sa mohla vrátiť.
Pôsobili ste na lukratívnych audítorských postoch, ktoré si vyžadovali nielen vzdelanie a odbornosť, ale aj istú mieru pragmatizmu. Kde sa potom zrodila vaša láska k tak abstraktnému literárnemu druhu, akým je poézia?
- Pragmatizmu som sa musela naučiť pri mojej profesii a čo sa týka poézie, už som spomínala naše breznianske učiteľky. Tam bol základ. Recitovávala som počas osláv na námestí, chodila na recitačné súťaže a tá láska k poézii mi jednoducho zostala. Aj keď som robila audítorku, brávala som si básne aj do metra. Bolo to také meditatívne, jednoducho krátka forma výletu do sveta krásnych slov.
Spomedzi všetkých slovenských básnikov ste si vybrali práve Milana Rúfusa. Čím vás oslovil?
- Raz k nám prišla herečka Eva Kristínová, recitovala jeho básne a mňa to úžasne dojalo. Darovala mi teda nahrávky Rúfusových rozprávok a to bolo čosi tak krásne, že som si povedala, že toto musia spoznať aj iní ľudia v iných krajinách.
A vďaka vašim prekladom to tak skutočne je. Začínali ste v mestskom divadle, neskôr, a je to už desať rokov, ste založili Kultúrnu spoločnosť priateľov Milana Rúfusa v Štokholme. Ako jeho verše chápu Švédi a ako prostredníctvom nich vnímajú nás a našu kultúru?
- Švédi našu kultúru ani nepoznali, nevedeli o nej, ale tí, ktorí sú v našej Spoločnosti, majú slovenčinu aj Slovensko radi. Zdá sa im to zaujímavé až exotické. Slovenčina im znie ako hudba a keďže Rúfus rýmuje aj v strede verša, veľmi sa im to páči. Raz sme zorganizovali prekrásny večer poézie, kde sme recitovali najobľúbenejšieho slovenského básnika Rúfusa a najobľúbenejšieho švédskeho básnika Tranströmera. Toho sme dokonca pozvali a on sa po predstavení prihlásil za nášho člena. Boli sme úžasné hrdí, pretože keď človek vo Švédsku povie, že v našej Kultúrnej spoločnosti priateľov Milana Rúfusa máme Tomasa Tranströmera, nositeľa Nobelovej ceny, tak to je niečo.
Ako vlastne prebiehajú také poetické predstavenia?
- Čítame básne švédsko-slovensky alebo slovensko-švédsky, podľa toho, kde vystupujeme. Máme zásadu, že by to nemalo trvať oveľa viac ako hodinu, pretože poézia je emocionálne nabitý žáner a náročný aj na počúvanie. Za tých desať rokov sme mali veľa vystúpení, takže máme už aj celkom slušný repertoár, z ktorého môžeme čerpať.
Za vynikajúce tvorivé výsledky v publicistickej a verejne–prospešnej činnosti, za šírenie kultúrnych tradícií Slovenska v zahraničí a šírenie jeho dobrého mena ste získali Cenu primátora mesta Brezna. Čo to pre vás znamená?
- Znamená to veľmi veľa. Keď v roku 2012 časopis Slovenka vyhlásil súťaž o najúspešnejšiu Slovenku žijúcu v zahraničí a cenu som dostala ja, začala som sa aj trocha pýšiť (smiech). Potom prišla táto cena, úžasne ma prekvapila a dobre mi padlo, že prišla práve z Brezna. Pre mňa to bolo niečo tak milé, tak blízke a som za to nesmierne vďačná.
