Viete si predstaviť, že by ste v knihe našli kamienky, filc, brúsny papier a podobne? Soňa Fialová vyštudovala strednú grafickú priemyselnú školu a neskôr kombináciu výtvarná výchova- slovenský jazyk. Je prakticky nevidiaca výtvarníčka a všetok svoj čas venuje tvorbe hmatových kníh pre nevidiacich.
Bola to práve strata zraku, ktorá vás priviedla k hmatovým knihám?
- Mám za sebou niekoľko očných operácií. Pocítila som na vlastnej koži, aké je to nevidieť. Po operácii som dokázala s obmedzeniami vidieť. Až potom som rozmýšľala nad tým, aké to je pre niekoho, kto úplne nevidí.
Vašou doménou sú hmatové knihy. Spomeňme napríklad knihu Cukrík.
- Dievčatko dostane cukríky a jeden z nich stratí. Je to príbeh strateného cukríka. Ten sa dostane do prírody, stretne sa s kamienkami, zvieratkami a nakoniec sa rozpustí vo vode. V knihe sú hmatové ilustrácie. Zároveň je aj interaktívna, teda sú v nej pohyblivé prvky. Dieťa môže s nimi na stránke pohybovať, alebo ich prekladať. Prípadne ten prvok vydá nejaký zvuk, keď s ním dieťa zatrasie.
Kniha Cukrík vyhrala v medzinárodnej súťaži v Anglicku. Vyrobili ste aj špeciálne pexeso pre nevidiace a slabozraké deti.
- O spoluprácu ma vtedy požiadala Biblická spoločnosť. Robila som návrhy jednotlivých kartičiek, kde boli obrázky, ktoré sa tiež dali vyhmatať. Boli zjednodušené, aby sa dali ľahko vnímať. Kartička pexesa je totiž maličká. Urobiť na taký priestor postavu sa dá, ale dieťa by to prstami nedokázalo rozoznať. Preto som zvolila radšej symboly - holubicu, slnko, mesiac, hada... Riešila som aj farebnosť, aby to videli aj slabozraké deti.
Boli aj nejaké ďalšie podobné knihy?
- Mám ešte knihu Píp. Je o tom, ako sa vyliahne malé kuriatko. Knižka približuje deťom, aké zvieratá sú na hospodárskych dvoroch. Kuriatko sa narodilo sliepke a kohútovi, tí ho potom zoznamujú s ostatnými zvieratami.
Pri každom zvieratku je aj fonetický prepis zvuku konkrétneho zvieratka na magnetickej kartičke. Dieťa potom priraďuje zvuky k jednotlivým zvieratkám.
Ako príde nápad vytvoriť takúto knihu?
- Rodí sa to spontánne. Napadne mi, že táto téma by bola dobrá na ilustráciu. Niekedy si vezmem texty, ktoré už sú hotové a tie prevádzam do hmatovej podoby. Tak som robila text Daniela Heviera Ako sa ovečky naučili mečať, alebo básničku českého básnika Františka Hrubina Vejce.
Rozmýšľam nad tým, s čím nevidiace dieťa neprichádza často do styku, zameriavam sa na také ilustrácie, aby mu niečo obrázky povedali. Vychádzam z geometrických prvkov. Štylizujem tie postavy, aby sa dali ľahšie vyhmatať.
Vo vašich hmatových knihách využívate rôzne materiály. Je ťažké nájsť vhodný materiál?
- V súčasnosti nie. Je široký sortiment a veľa si viem objednať aj cez internet. Túlam sa po obchodoch a rozmýšľam, čo by sa dalo kde použiť. Zatvorím si oči, aby som zistila, či mi to evokuje ten pocit. Napríklad ak robím nejaké zvieratko a je chlpaté, hľadám látky, ktoré majú vlas a snažím sa pri dotyku zistiť, či je to aspoň trochu podobné.
Z bežnej rozprávkovej knihy sa dá rýchlo urobiť niekoľko exemplárov. Ako je to pri takýchto hmatových knihách?
- Toto je najväčší problém. Každá kniha sa robí ručne - buď ju vyrábajú dobrovoľníci, ako ja, alebo napríklad vo Francúzsku existuje chránená dielňa zameraná na výrobu týchto hmatových kníh.
Aká je situácia s hmatovými knihami v zahraničí?
- Práve Francúzi sa pričinili o rozvoj hmatových kníh. V roku 2000 získali peniaze a založili chránenú dielňu. Pripojili sa k nim štáty ako Veľká Británia, Poľsko, Nemecko, Fínsko - je tam celkovo 6 štátov.
Vyhlásili súťaž hmatových kníh v každej krajine. Víťazné knihy sa zišli na medzinárodnom kole a tam sa vybrali tri najlepšie a z tých sa robili mutácie v rôznych jazykoch. Následne sa odpredávali záujemcom za zníženú cenu. Projekt skončil, ale jednotlivé štáty od toho neodstúpili a vznikol projekt Tactus and Tyflo. Pridali sa ďalšie krajiny, dokonca Ázia a Afrika. Zmyslom je, že ak vyrobím dobrú knižku, v tej dielni robia repliku. Preloží sa text a ilustrácie sú tie isté.“
Aký je osud vašich kníh?
- Kniha cukrík je na krajských strediskách Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska a dva exempláre sú v dvoch školách pre nevidiacich v Levoči a v Bratislave. Najväčšiu odozvu mám od krajského strediska Únie v Banskej Bystrici.
Hmatové knihy sú príjemným spestrením pre nevidiace deti. Cez hmatové obrázky môžu spoznávať veci, ku ktorým by sa inak nedostali. Kniha tak môže byť nie len učebnou pomôckou, ale aj hrou.
Ukážky hmatových kníh S.Fialovej
FOTO - ARCHÍV S.F.
