Jeho neodmysliteľným spoločníkom bol po dlhé roky fotoaparát, zápisník a neskôr magnetofón. Zmapoval ľudové tradície viac ako v stovke slovenských dedín a zdokumentoval umelecké majstrovstvo siedmich stoviek ľudových umelcov. Fotograf a zberateľ ľudových zvykov Vojtech Majling z Banskej Bystrice.
BANSKÁ BYSTRICA. Na stránkach MY – Banskobystrické noviny sa pravidelne stretávame s krásou zanikajúceho sveta ľudových zvykov, ktoré zmapoval po celom Slovensku jeden z najznámejších zberateľov ľudových zvykov, Banskobystričan Vojtech Majling. Hoci nedávno oslávil 75 rokov, vek akoby ani necítil. Stále je plný chuti objavovať to, čo sa nám v posledných rokoch doslova stráca pred očami.
Od vrcholového športu k folklóru
Rodák z Harmanca mal pritom kedysi bližšie k športu, ako k ľudovým zvykom. Dobrá fyzická kondícia ho doviedla v 50. rokoch až k známemu trénerovi Jankovi Bakaljarovi.
„Keď videl moje výkony, navrhol mi – bežcov už máme veľa, nechcel by si to skúsiť s chôdzou?“ Chôdza bola v tom čase takmer neznámy pojem, no Vojtech Majling nezaváhal a po tvrdej tréningovej drine prichádzali výsledky. Stal sa prvým slovenským reprezentantom v tomto športe a súčasne jeho priekopníkom. Po tom, ako nastúpil na vojenčinu do pražskej Dukly, s výkonmi napredoval. Otvárala sa mu dokonca cesta na letné olympijské hry do Ríma v roku 1960. Osud to však zariadil inak.
Zranenie ukončilo kariéru
V čase, kedy dosahoval výkonnostný vrchol, prichádzali zo Slovenska zlé správy. Vojtechov otec ochorel a bolo treba pomôcť pri troch súrodencoch. Nezaváhal. Bol presvedčený, že s dobre nastaveným individuálnym tréningom bude nároky stíhať aj na diaľku. „Každý týždeň som musel posielať do Prahy denné tréningové výkazy a stopercentne som všetko dodržiaval.“
Stopka prišla v jeden marcový deň. Chodecký tréning si naplánoval smerom od letiska Sliač po Banskú Bystricu. Hoci sa pomaly hlásila jar, na ceste sa držala nepríjemná poľadovica. „Šmyklo sa mi a zacítil som neskutočnú bolesť v nohe. Ľavý členok som mal celý vonku a trvalo veľmi dlho, kým ma tam niekto objavil. Vtedy prešli autá po ceste iba zriedka. Ako som sedel na tej studenej zemi a všetko sa mi v hlave preháňalo, bolo mi okamžite jasné jedno - moje športové nádeje sa skončili.“
Život išiel ďalej
Vojtech Majling však nie je typ človeka, ktorý sa vzdáva a už rýchlo si našiel nového koníčka. Začal chodiť po dedinách a fotografoval drevenice. V tom čase v rozhlase bežala veľmi populárna relácia Klenotnica ľudovej hudby, ktorú pripravoval doktor Ondrej Demo. Na záverečnej besede k tejto relácii nesmelo vyložil aj svoje drevenice. „Pán Demo sa ma vtedy opýtal, že ak chodím po dedinách fotiť, či by som sa nechcel venovať aj dokumentovaniu zvykov. Slovo dalo slovo a ja som sa do toho pustil,“ hovorí.
Poniky miluje dodnes
Hoci postupne zmapoval zvyky viac ako v stovke slovenských obcí, najradšej si spomína na Poniky. Bola to nielen prvá obec, kde zvyky mapoval, no zároveň tu zažil veľa krásnych príbehov s neopakovateľnými ľuďmi. „Dnes už budem niekomu asi ťažko vysvetľovať, že celý tento koníček som si hradil sám. Cesty, papier, občas aj nocľah.“
V obci Poniky vtedy ešte žil známy ujo Kapustík, ktorý si vo svojom vlastnom dome zriadil malé národopisné múzeum a vedel o ľudových zvykoch pútavo rozprávať. „Okrem neho ma do tajomstva tunajších zvykov zasvätila aj jeho príbuzné. Anna Mrázová – Prošiačka a jej menovkyňa Anna Mrázová – Putárka. „Zaujímalo ma, od čoho odvodzujú tieto prívlastky a niekedy to boli naozaj komické situácie. Napríklad pomenovanie Putárka odvodili ľudia v dedine od toho, že otec Anny Mrázovej sedel vo väznici v putách, keď za ním prišla jeho žena na návštevu a podarilo sa im splodiť dieťa.“
Rovnako ako Poniky si však zamiloval aj Hronsek, Heľpu, Telgárt, či Šumiac.
Ponická svadba - rok 1965
FOTO - archív V.M.
Mikuláš vo výklade zabodoval
V pracovnom živote prešiel Vojtech Majling viacerými povolaniami, najdlhšie robil aranžéra. Keď na Dolnej ulici otvorili prvú samoobsluhu, mesto vyhlásilo súťaž o najkrajší vianočný výklad. Vyrobil vtedy veľkého snehuliaka, ktorý pohyboval hlavou a vyzdobený výklad mal veľkú odozvu.
Postupne sa zamestnal vo vtedajšom podniku Zdroj a neskôr v starom Priori. Práve tento obchodný priestor začal ako prvý organizovať zaujímavé akcie pred Vianocami, či Veľkou nocou. „Vedenie už vtedy pochopilo, že ak sa pred obchodným domom stretnú ľudoví umelci, priláka im to aj zákazníkov.
Sviatky jari v snehu
Na svojich pochôdzkach po Slovensku zažil aj mnoho zábavných príhod. „Rád som mal napríklad zvyky z Oravského Veselého, kde sa detskej folklórnej skupine venovali celým srdcom manželia Ganobčíkovci. Ona učila na základnej škole, on pracoval v zlievárni v Trstenej a bol to vynikajúci harmonikár. Celý svoj voľný čas venovali deťom bez akejkoľvek finančnej odmeny. Boli ukážkou toho, ako sa dá niečo robiť srdcom. Raz som ta zašiel aj na Veľkú noc. Na Orave bolo stále veľa snehu a poriadna zima. Potreboval som nafotiť čo najviac záberov, tak sme mladým odporučili, aby sa tvárili, že vodu na seba lejú. Vtedy však vyšlo malé dievča, dalo si ruky vbok a spustilo: „Toto je čo za oblievačka? Ak ma nemajú naozaj obliať, tak nech neoblievajú vôbec.“ A po tejto výstrahe na ňu chlapci naliali tri vedrá. O chvíľu už so smiechom vyšla z domu v suchom novom kroji a všetci sme sa nasmiali.“
Radosť z maličkostí
Medzi ľuďmi na dedinách spoznal aj ich skromnosť a schopnosť radovať sa z maličkostí. Mamka už spomínaného Janka Kapustíka z Poník si celé roky odkladala jeho detské košieľky, nohavičky, aj zažltnutý list. Adresoval ho Milému Ježiškovi, do Nebíčka: „Viem, že máš veľa starostí, ale keby si mi mohol priniesť dreveného koníka,“ písal. Mamka sa teda vybrala do Banskej Bystrice a koníka kúpila. Janko si ho v noci kládol vedľa postele a občas ho ťahal až k rieke, aby ho napojil. Jeho detská radosť nemala konca.
Na Mitra v Očovej
FOTO - archív V.M.
Ako si „šichníčky“ z Vernára chystali „dorobník“
Krásne zvyky objavil aj u lesných robotníčok – „šichníčok“ z Vernára. Keď prišiel posledný deň, počas ktorého sadili v lese stromčeky, vyobliekali sa do krojov, alebo do šiat mestských paničiek a prichystali slávnosť – dorobník.
Vyobliekané prišli s vyzdobeným stromčekom pred horáreň a odovzdali stromček lesnému hospodárovi. Večer prišli drevorubači a zábave , či prekáračkám nebolo konca.
„Jedna lesná robotníčka mi vtedy povedala. “My tu v horách možno pôsobíme drsne, ale máme citlivé srdcia. Každý z nás vie, že horu treba nielen rúbať, ale hlavne sa o ňu starať.“
Nehraj sa na Plicku!
Za svoju celoživotnú mravenčiu prácu získal Vojtech Majling mnoho ocenení a uznania odborníkov. Niekedy sa však stretol aj so závistlivými otázkami typu: „Hráš sa na Plicku?“
Dnes má precízne archivovaná zbierka fotografií a viac ako 6 tisíc kusov farebných diapozitívov cenu zlata. Zachytáva totiž to, čo sa z nášho života nenávratne vytratilo. Keď v roku 1962 otvorili v malej galérii Života výstavu jeho fotografií, zišlo sa tam mnoho odborníkov. „Pre mňa boli najväčším darom slová známej folkloristky, pani Prasličkovej. Prišla za mnou so slovami: “Nechcem vám lichotiť, ale vo vašich fotkách je skrytý celý život.“
Vojtech Majling využil plodne aj čas, kedy odišiel do dôchodku. Stál pri zrode Trhu remesiel, ktorý je súčasťou Radvanského jarmoku a je autorom štyroch kníh – Ľudové remeslá a ich majstri, U nás taká obyčaj (zmapoval v nej sto slovenských dedín), Ta dala mamka ( slovenská svadba vo zvykoch) a Ľudoví majstri, kde sa zameral na oblasť Banskej Bystrice, Brezna a Horehronia.
Pre poslednú knihu, ktorá by bola zbierkou receptov našich starých materí z rôznych kútov Slovenska, zatiaľ nenašiel vydavateľa. Zmapoval v nej sto dedín a 700 receptov z celého Slovenska. Vojtech Majling je držiteľom Ceny primátora Banskej Bystrice v roku 2002 a tiež držiteľom Ceny Kvet kultúry, ktorú udeľuje predseda Banskobystrického samosprávneho kraja.
