Ten je považovaný za ruinu a jeho stav je kritický.
DÚBRAVICA. Kaštieľ v Dúbravici neďaleko Banskej Bystrice by mohol byť dominantou obce aj lákadlom pre turistov, v skutočnosti je skôr jeho hanbou.
Stav neskorogotického kaštieľa, označovaného aj ako hrádok, je kritický a statika niektorých častí výrazne narušená.
Podľa odborného statického posudku však stále existuje šanca na jeho záchranu, či aspoň zakonzervovanie najviac ohrozených častí.
Záchrana hrádku je jedným z hlavných cieľov občianskeho združenia Dubraviciana, ktoré chce na projekte záchrany spolupracovať s obcou, a ďalším významným združením Periférne centrá, ktoré tu pôsobí.
„Našim hlavným cieľom je rozvoj cestovného ruchu, no predovšetkým zapojenie obyvateľov do jednotlivých rozvojových programov. V nemalej miere sa to týka aj ich záujmu o možnosti obnovy hrádku a ich participácia na tomto projekte, “ hovorí predstaviteľka združenia Dubraviciana Daniela Škutová.
Daniela Škutová hovorí, že najväčšiu šancu na záchranu má novšia časť kaštieľa z 18. storočia.
125 vlastníkov
Najtvrdším orieškom združenia bude vyriešiť zložité vlastnícke vzťahy, ktoré doteraz obnovu kaštieľa brzdili.
„Pozemky pod Hrádkom majú 125 vlastníkov, čo je značný problém. My sme ho však otvorili a sme rozhodnutí sa s ním popasovať. Naše združenie nevzniklo preto, aby si hrádok privlastnilo, ale naopak. Chceme pomôcť vlastníkom, aby si dokázali hrádok obnoviť a presvedčiť ich, že je to nielen v prospech nich, ale aj obce,“ dodáva D.Škutová.
Po dohode so spoluvlastníkmi by preto chceli uzatvoriť nájomnú zmluvu, ktorú už začali pripravovať. „Vyžiada si to určitý čas, lebo bez konsenzu s nimi to nejde,“ hovorí.
Problémom je nielen vysoký počet vlastníkov, z ktorých už niektorí dali predbežný súhlas s nájmom, ale tiež to, že podiely niektorých spravuje Slovenský pozemkový fond.
Ak je viac spoluvlastníkov, tak pre platné uzavretie nájomnej zmluvy sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny. Združenie chce preto postupovať individuálne od prípadu k prípadu.
Posledný obyvateľ - strašiak.
Krajnú možnosť pripustiť nechcú
Daniela Škutová pripúšťa, že najhoršou alternatívou pre budúcnosť kaštieľa by bolo jeho zbúranie. Chcú preto vyskúšať všetky možnosti, aby tejto krajnej možnosti predišli.
„Po dohode s vlastníkmi by sme chceli predstaviť aj víziu, čo by sa kaštieľom ešte dalo urobiť,“ doplnila.
Autorizovaný statik Ján Kútik potvrdil, že stav kaštieľa je kritický. Napriek tomu podľa neho stále existuje šanca obnoviť ho, prípadne zakonzervovať. Keďže kaštieľ sa skladá z dvoch častí s rozdielnym stupňom poškodenia, do úvahy prichádza aj kombinácia týchto riešení.
Novšiu časť kaštieľa z 18. storočia by bolo možné zrekonštruovať ako celok, zatiaľ čo staršiu – neskorogotickú časť by bolo možné aspoň zakonzervovať.
„Samozrejme, rozsah prác by bolo možné stanoviť až potom, čo bude zrejmý rozsah financií, ktoré bude možné na opravy použiť,“ dodal statik.
Preteky s časom
Daniela Škutová dodáva, že proti nim hrá čas. Už posledná zložitá zima sa výrazne podpísala na ďalšej devastácii kaštieľa.
Združenie sa zatiaľ pustilo do čistenia hrádku a vybudovalo pred ním prekryté sedenie.
V súčasnosti potrebujú vypracovať projektovú dokumentáciu a do budúcnosti zvažujú aj spoluprácu s Fakultou architektúry STU.
Kaštieľ v súčasnosti nie je zapísaný ako kultúrna pamiatka, chcú preto spolupracovať aj s Krajským pamiatkovým úradom a zistiť možnosti vyhlásenia za NKP. Podmienkou by bol aj historický a archeologický výskum lokality.
Už v minulosti bola snaha zmeniť kaštieľ na kultúrnu pamiatku, no stroskotala práve na zložitých vlastníckych vzťahoch.
Pamätá si lepšie časy
89-ročná Elena Krahulcová-Kamenská sa narodila priamo v jednom z bytov kaštieľa a dodnes si dobre pamätá časy, keď bol obývaný.
Zachovaných tu bolo niekoľko bytov, ktoré obývali viaceré rodiny z obce.
Po druhej svetovej vojne sa však začal kaštieľ vyľudňovať a ľudia si stavali vlastné domy. Opustené priestory postupne začali chátrať.
Ako sa uvádza v historických dokumentoch, neskorogotický hrádok postavil šľachtický rod Dúbravických, ktorý bol chorvátskeho pôvodu.
Držbu obce potvrdil Matej Korvín v roku 1464. Príslušníci rodu Horváthovci dedične získali do vlastníctva obec Dúbravica v roku 1445.
Elena Krahulcová sa v kaštieli narodila.
Mal aj strážnu vežu
V 16. storočí bol prestavaný objekt hrádku spolu s rímsko-katolíckym gotickým kostolom sv. Žofie. Príslušníci rodu opustili Dúbravicu po vpáde Turkov do Zvolenskej stolice v roku 1588.
V objekte sa usadila cisárska vojenská posádka, súčasťou hrádku bola opevnená strážna veža Thurs. Po skončení tureckej hrozby sa do hrádku vrátili pôvodní obyvatelia.
V druhej polovici 18. storočia vlastnili väčšinu Dúbravice Urbániovci. V roku 1859 bol jediným majiteľom objektu s hospodárskymi budovami a rozsiahlym pozemkom Karol Strakoniczky.
Od 40. rokov 20. storočia bol intravilán patriaci k objektu Dúbravického hrádku rozparcelovaný a je vlastníctvom viacerých vlastníkov.
Hrádok pozostával z kamennej dvojpodlažnej budovy s valenými klenbami. Novšie krídlo objektu bolo pristavané v 18. storočí . Zachované ruiny zrejme kopírujú starší obvodový múr objektu alebo opevnenie.
Labuť s prestreleným krkom
K počiatkom kaštieľa a erbu Dúbravického rodu sa viaže povesť o poľovačke kráľa Mateja Korvína a jeho družiny na dve biele labute pri brehu Hrona.
Kráľ sľúbil darovať územie Dúbravice poľovníkovi, ktorý šípom zasiahne labuť do krku. Juraj Hottothyni trafil jednu z labutí, ale druhá sa pred strelcami ubránila.
Kráľ na znak úcty ku kráľovnej vtáctva daroval strelcovi Dúbravicu a dovolil mu v obci postaviť si zámok.
Podľa názvu dediny prijal nový zemepán meno a predikát – Dúbravický z Dúbravice.
Príslušníci rodu Dúbravickovcov odvtedy používajú vo svojom erbe bielu labuť s krkom prestreleným zlatým šípom.
