Fotografia je niečo, čo vás chytilo a drží takmer celé polstoročie. Prečo? Čím je pre vás výnimočná?
- Už len vynález fotografie v 19. storočí bola zázračná, prevratná a výnimočná vec, ktorú ovládalo iba pár ľudí. Urobiť hocijakú fotografiu, aj rozmazanú, bolo umenie. Ja som sa s ňou stretol dosť nepriamo. Ako desaťročný chlapec som videl strýka, ako robí kópie cez takú drevenú škatuľu a dodnes neviem pochopiť, ako sa tým vôbec dala urobiť fotografia. Možno tam bolo to prvé učarovanie, ale muselo to byť aj niekde hlbšie, kde sa to potom našlo. To prostredie, tá chémia, to červené svetielko okolo toho, všetko bolo pre mňa magické.
Spomínate si na svoj prvý fotoaparát?
- Bol to Flexaret od Viktora Štensa, v tom čase riaditeľa Horehronského múzea v Brezne, ktorý mi ako 14-ročnému chlapcovi vysvetlil princíp fotografovania, dôležitosť svetla a jeho správne vyhodnotenie. Prvé fotky som urobil na prvom svätom prijímaní svojich sesterníc a dodnes tie snímky existujú.
Táto skúsenosť vás zasiahla natoľko, že ste po skončení základnej školy pokračovali na Strednom odbornom učilišti fotografickom v Poprade a neskôr pracovali v Mostárni Brezno ako profesionálny fotograf. Bolo to pre vás šťastné obdobie?
- V Mostárni bolo dobre. Pracoval som na propagačnom oddelení, kde som stretol jedného výnimočného človeka - Štefana Vozára, s ktorým sme aj po rokoch ostali dobrí kamaráti. Pamätám si, ako sme si hádzali korunu, kto pôjde na tie šialené stranícke schôdze, lebo už ráno o ôsmej museli byť súdruhovia veľkoplošne vystavení. Robili sme tiež dvojtýždenník Mostár a dokumentovali sme prácu zamestnancov, vďaka čomu mám zmapovanú celú republiku. Ale vyvážilo sa to tvorivou činnosťou - fotili sme napríklad Divadelný súbor Jána Chalupku, ktorý tento rok oslavuje deväťdesiatku, ale aj folklórny súbor Mostár, ktorý má už 55.
Vo vašej voľnej tvorbe dominuje predovšetkým človek – jeho práca, zábava, ale aj mozole a vrásky. Prečo vás fascinuje práve on?
- Človek človeka musí fascinovať. Človek je sám o sebe umelecký výtvor, k tomu netreba nič dodávať. Najkrajšie sú malé deti a starí ľudia, pretože oni sa nevedia pretvarovať, navyše z tváre starcov sa dá vyčítať naozaj veľa. Je tam celý život. Raz sa ma jeden chlapík spýtal, kedy už konečne prestanem fotiť tú slovenskú biedu. Ja neviem, či je to bieda, ale raz aj on bude vyzerať takto a možno už teraz je na tom horšie, ako ten človek na fotke, ktorý má o šesťdesiat rokov viac. Na fotografiách má totiž živé oči, ktoré prezrádzajú, že je ešte stále schopný, produktívny a má prečo ráno vstávať z postele.
Vy ste známy svojou náklonnosťou k ľudovým tradíciám, umeniu, hudbe a tancu. Dlhé roky pôsobíte ako sólista folklórneho súboru Mostár, organizujete dnes už kultové podujatie Podstavekova heligónka. Čo vás k tomu viedlo?
- My sme to mali od malička doma, u nás vie každý spievať a každý druhý vie hrať na nejakom hudobnom nástroji. Na myšlienku zorganizovať takéto podujatie prišiel môj brat Paľo. Ten voľakedy pracoval s Milanom Podstavekom, ktorý tragicky zahynul a tak sme sa rozhodli urobiť niečo na jeho pamiatku. Už nultý ročník, ktorý sme zorganizovali v garáži, sa ľuďom páčil. Potom sme to presťahovali do kultúrneho domu a odvtedy býva sála vypredaná do posledného miesta.
Ako ste to dosiahli?
- Na plagátoch nikdy nefigurovali žiadne mená, žiadne ťaháky, program je proste prekvapenie. Ale ľudia prídu, lebo vedia, že idú na niečo dobré.
Vaše fotografie sú neodmysliteľnou súčasťou folklórnych festivalov na celom Slovensku. V týchto kruhoch je meno Peter Berčík priam pojem. Ktorú z nespočetného množstva výstav považujete za tú naj?
- Nie som ten typ človeka, ktorý si robí čiarky, ale tých výstav bolo naozaj veľa. Viem, že jedna prešla devätnástimi ruskými mestami, alebo to, že najďalej sa moja fotka dostala na brazílsky konzulát, ale podstatné je, že sa ľuďom páčia, lebo pre nich to bolo robené. Štefan Kocák, veľký folklorista z východného Slovenska, mi raz povedal, že do svojich fotiek dávam dušu a keď mu je na prd, tak sa na ne jednoducho pozrie a hneď má lepšiu náladu.
Čo pre vás znamená takáto spätná väzba?
- Je to dobré počuť, lebo viem, že to povedal človek, ktorý tomuto rozumie a nebude si vymýšľať. Samozrejme bola aj kritika, aj uznania, aj ocenenia, ale dôležité je, že vďaka fotografii som získal množstvo priateľov a to aj takých, na ktorých som ako chlapec pozeral so zbožnou úctou. Za všetkých spomeniem profesora Nosáľa, Kubánku či Milana Križa. Toto sú veci, ktoré človeka ťahajú dopredu, toto je moja odmena za dlhoročnú prácu.
Tohto roku ste získali aj Cenu mesta za propagáciu a reprezentáciu Brezna doma a v zahraničí. Aj to je pre vás istá forma zadosťučinenia?
- Získať Cenu mesta, to sa nestáva každý deň, o to je toto ocenenie vzácnejšie a dôležitejšie a človeka takpovediac naštartuje dopredu. Ja som peniaze za výstavy nikdy nedostával, ale ľuďom sa to vysvetliť nedá, preto sa chcem vrchným tohto mesta veľmi pekne poďakovať, že si mňa a moju prácu všimli. Bolo tiež celkom zaujímavé sledovať, ako medzi spoluocenenými sedí udavač vedľa prenasledovaného, ale dnes je asi taká doba a prináša aj takéto veci. Jednoducho idem tvorbou ďalej, momentálne pripravujem niekoľko výstav v Hrušove, Liptovskej Tepličke a prišla mi ponuka aj z Vlkolínca, kde oslavujú 20. výročie zápisu do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, takže som do seba dostal vysokooktánové palivo. Je to pre mňa pocta, preto pokiaľ budem vnútorne vidieť, tak s fotografiou neprestanem. Týmto sa chcem veľmi poďakovať aj svojej rodine, že to so mnou vydržala, kým ja som bol stovky hodín preč s fotoaparátom.
Pred pár dňami ste na svojej výstave v Horehronskom múzeu krstili svoju novú monografiu s názvom Obrazy srdca, ktorá je tiež výsledkom tých stoviek hodín strávených vonku. Ide o retrospektívny prierez všetkým, čo je vášmu srdcu blízke. Mal to byť darček k vašim blížiacim sa šesťdesiatinám, alebo vás k tomu viedli iné okolnosti?
- Nie. Ja si darčeky ani nijaké záväzky nedávam, skôr ma k tomu dokopali moji kamaráti, ktorí poznajú moju tvorbu a tvrdili, že tak, ako fotím ja, už nik na Slovensku nefotí. Tak som sa dal nahovoriť a je z toho táto knižka. Básničkami ju doplnil kamarát Jožo Medveď, grafiku robila Ľubica Škrinárová, s ktorou sme spoločne s Janom Weissom robili aj ostrý výber fotografií. Mnohé sa do monografie ani nedostali, pretože už nebol priestor a aj samotné vydávanie sprevádzali mnohé problémy, ale keď si ju nedávno vo Východnej dva razy dôkladne prelistoval Marek Ťapák a potom mi povedal, že to nie je kniha, ale umelecké dielo, bol som rád, že vyšla.
