BANSKÁ BYSTRICA. Aj počas tohto, desiateho táborového leta, nazbierali „PONSáčikovia“ veľa pekných zážitkov a načerpali aj veľa energie.
Uprostred augustového, štvrtého (a zároveň posledného) turnusu sme sa s ponsáčikmi vybrali na koníky do Jazdeckej školy v Ľubietovej.
Bez dobrovoľníkov by to nešlo
Deti sú tam už ako doma. Hipoterapia je „povinnou“ súčasťou letných táborov, absolvujú ju na každom turnuse. Majiteľka jazdeckej školy Daniela Búgelová má s touto špeciálnou terapiou, využívajúcou komplexné liečebné pôsobenie koňa na človeka, dlhoročné skúsenosti a ponsáčikov už pozná po mene.
Veľkú a dôležitú úlohu pri hipoterapii, samozrejme, nielen pri nej, zohrávajú asistenti postihnutých detí. Veď posadiť na koňa niekoho, kto sa nedokáže hýbať – a urobiť to s maximálnym citom, nedokáže hocikto. Sú to všetko sympatickí a veselí mladí ľudia, dobrovoľníci. Koordinátorka aktivít PONS a vedúca štvrtého turnusu Majka Lauková si ich nevie vynachváliť.
Kým deti „hipoterapovali“, chvíľu sme sa s Majkou porozprávali. Pritom sme ich, pravdaže, nespúšťali z očí. Nedalo sa na ne nepozerať a nevnímať ich pohodu a radosť z dotyku s koníkmi.
„Je nás tu dokopy tridsať. Štrnásť postihnutých detí a ich asistenti. Každé dieťa má asistenta, pri niektorých musia byť dvaja aj traja. Alebo jeden asistent môže mať aj dve deti, ak je starostlivosť o ne menej náročná,“ hovorí Majka a potvrdzuje, že hipoterapia je viac menej povinná, ale deti ju majú veľmi rady.
Vysnívana plavba loďou sa vydarila
„Prospieva im, na koníkoch sa cítia dobre a je to na nich aj vidieť. A pravidelne chodievame aj do Vyhní. Každý rok sa snažím naplánovať niečo nové, no a teraz, konečne po dvoch rokoch plánovania, sme si užili plavbu loďou na Oravskej priehrade! Nebyť však našich skvelých chalanov asistentov, nezvládli by sme to. Lebo tam všade bolo nekonečné množstvo schodov a schodíkov! A naši chlapci urobili všetko preto, aby deti mali radosť. A mali, bol to pre ne obrovský zážitok. Oravská priehrada, loď Slanica, skvelý kapitán, Slanický ostrov umenia, tam je príjemná pani, kostolík a v ňom pokoj, pohoda... príjemná, srdečná oravská dobrotivosť...“
Medzitým sa asistenti vystriedali pri „svojich“ deťoch. Simče sa splnila túžba, malého poníka jej vymenili za veľkého koňa a s pomocou asistentky, o ktorú sa s dôverou oprela, sa na ňom niesla ako profesionálna jazdkyňa. Žiarila šťastím a smiala sa tak, ako sa len ona vie smiať...
Asistenti Sonka a Janči zatiaľ diskutovali na lavičke s Luckou. Sonka a Janči sú Banskobystričania, študujú ekonomiku. Je to materiálna, pragmatická veda. Ako sa dostali k týmto deťom, kde nie vždy platí, že dva a dva sú štyri a kde hlavnou hodnotou je cit, obetavosť a priateľstvo? Obaja sa o tábore dozvedeli od svojich kamarátov. Sonka bola v tábore už tretí rok, Janči prvý raz a ako hovorí: „Prihlásil som sa na poslednú chvíľu, ale prosil som Majku, aby ma zaradila aspoň na jeden turnus... pričom som naozaj nevedel, do čoho idem.“
A „chytilo“ ich to. Oboch. „S týmito deťmi je zábava,“ hovorí Sonka. „Naozaj, sú zábavní a vtipní. Človek by to nečakal... Snažím sa im spríjemňovať čas a platí to aj opačne. Som s nimi rada a rada by som s nimi bola aj na budúci rok.“
Pýtam sa Jančiho, čo je za slovami „chytilo ma to“. Odpovedá, že tieto pocity sa ťažko dajú vyjadriť slovami.
„Je to o súdržnosti, baví ma pomáhať im. Myslím, že do tábora budem chodiť každý rok. No áno, istým spôsobom je to aj obeta, ale je to pre dobro veci.“
Ako sa naučiť láske
A ešte gymnazista Martin. Za dobrovoľníka do tábora ho „nahovorila“ bývalá učiteľka Ľubka Tomková (vedúca 3. turnusu tábora). Povedala mu, o čo ide a on sa rozhodol, že to skúsi. Vlani absolvoval dva turnusy. Tento rok tri.
„Zapáčilo sa mi to,“ hovorí. „Človek sa tu naučí také veci! Ony tie deti sa dokážu tešiť aj z maličkostí, je tu veľa pozitívnych vecí. Deti, asistenti, všetci, čo sme tu, to, ako fungujeme medzi sebou navzájom. Veľa lásky je tu. A to sa mi páči...“
Deti všeobecne najviac potešil výlet loďou. Nielen večne vysmiaty a zhovorčivý Maťo bol na lodi po prvý raz. No tábor sa v ten deň ešte nekončil, na deti čakali ďalšie zážitky. A takto zhrnula tretí deň v tábore jeho vedúcej Majka Lauková:
„Zajazdili sme si na koňoch, poštípali nás osy, na Tajove sme poopekali všetko, čo sme našli, vozili sme sa na štvorkolkách a dnes sme ešte dostali vankúšiky- srdiečka, mali sme koláčiky, jabĺčka a iné dobrôtky vďaka novej kamarátke Márii. Ale už len dva dni... Nadšene celý tábor pripravujem od marca, zháňam asistentov, teším sa ako malé dieťa a potom to tak rýchlo ubehne...“
Jazdili aj na štvorkolke
Deti a ich asistenti si počas tábora ešte užili opekačku a jazdu na štvorkolkách v Tajove, aj kúpanie vo Vyhniach, kde poniektorí opäť zažili niečo, čo nikdy predtým – konkrétne Simča s pomocou asistentov prvý raz v živote okúsila, aké to je spustiť sa toboganom! Výnimočne slávnostný bol posledný deň tábora, na Radnici sa stretli s primátorom mesta Petrom Gogolom, zahrali si s divadielkom Harry Teater, obedovali a fotili sa Michalom Handzušom a zatancovali si s brušnými tanečnicami Alishaba...
„Pri lúčení nám bolo smutno, ale už vieme, kedy bude potáborová opekačka! A už teraz sa na ňu tešíme,“ povedala Majka Lauková.
PONS ako most
PONS - Pomoc Osobám Neschopným Samostatnosti je most (pons, latinsky most) medzi zdravými a zdravotne postihnutými. Banskobystrické Občianske združenie PONS je už desať rokov takýmto mostom pre skupinu zdravotne postihnutých detí. OZ PONS vzniklo vďaka MUDr. Jánovi Noskovi a MUDr. Jurajovi Oravcovi. Poslaním OZ je vytváranie podmienok pre dôstojný život a vzdelávanie detí a mladistvých s viacnásobným postihnutím, ich integrácia do života spoločnosti, vytvorenie podmienok pre sebarealizáciu aj po ukončení vzdelávacieho procesu.
FOTO- AUTORKA a MÁRIA LAUKOVÁ
