BANSKÁ BYSTRICA. Na začiatku projektu s odchovankyňami detských domovov, ktoré v súčasnosti žijú v Dome sv. Vincenta v Banskej Bystrici, bolo priateľstvo. Tak si spomína na začiatky dlhodobej spolupráce herečka a režisérka Viera Dubačová. Nešlo však iba o divadlo.
Pred rokom založili neziskovú organizáciu ANIMUS APERTUS, ktorej cieľom bolo vybudovať divadelnú krajčírsku dielňu pre dievčatá, ktoré po odchode z detského domova ťažko hľadajú životný cieľ, prácu, zmysel života a zväčša končia v útulkoch. V horších prípadoch aj na ulici, či v rukách obchodníkov s bielym mäsom.
Akýmsi prirodzeným prepojením s krajčírskou divadelnou dielňou sa stalo divadlo samotné. O dramaturgiu prvej hry sa postarala zohratá dvojica Ľuba Lesná a Viera Dubačová, réžie sa ujala mladá absolventka Vysokej školy múzických umení Zuzana Galková.
Hovorí, že pri naštudovaní hry prežila s dievčatami najšialenejšie divadelné dobrodružstvo, ktoré ju obohatilo po každej stránke. Autobiografické výpovede o živote a predstavách dievčat sa totiž prelínajú so snami a úryvkami z Rómea a Júlie. „Prvú časť našej spolupráce sme zamerali na základy divadelnej práce a celé sme sa to snažili poňať s hravosťou. Druhá časť bola náročnejšia. Museli už zvládať text, pohyb na javisku a výraz. Ale podarilo sa im to veľmi dobre,“ hovorí režisérka.
Viera Dubačová dodáva, že divadlo a krajčírska dielňa sú iba odrazom k ďalším smelým aktivitám. Raz by chceli mať okrem krajčírskej dielne aj módny salón, či vlastnú módnu značku. „Musíme byť realisti, takže chceme nemožné,“ usmeje sa Viera Dubačová.
Namiesto balkóna visia vo vzduchoprázdne
Názov hry nie je podľa nej samoúčelný. Väčšina z nich sníva o láske, ktorá ju vytrhne zo zdanlivej beznádeje. „Týmto dievčatám chýba rodinné zázemie, ktoré symbolizuje práve balkón, na ktorom zvykla Júlia stáť. Oni však akoby stáli vo vzduchu,“ hovorí Viera Dubačová.
Napriek tomu dokážu snívať svoje sny, ktoré našli odraz práve v divadelnej hre.
Oľga Hlaváčová má 26 rokov a po opustení detského domova žije v útulku. Jej snom je nájsť si prácu a osamostatniť sa. Divadlo ju zbavilo plachosti pred ľuďmi. Dokáže už lepšie komunikovať a hovoriť o svojich predstavách. Jej najväčšou túžbou je nájsť si prácu, bývanie a časom si založiť rodinu.
„Viem, ako skončili niektoré moje kamarátky z detských domovov. Z niektorých sú prostitútky, iné sa dali na drogy, či alkohol. Sú však aj také, ktoré sa naučili so životom biť, dnes majú svoje rodiny. Tie sú pre mňa vzorom.“
Hoci po odchode z domova im dajú do života pár eur, tie sú v smiešnej výške. Dosahujú hodnotu asi jedného mesačného platu. Po pár týždňov peňazí niet, no žiť treba.
Podobne na tom je aj rovnako stará Táňa Horváthová. „Keď som začala hrať divadlo, bol okolo mňa odrazu úplne nový svet. Odrazu malo veľa vecí význam. Páčilo sa jej aj to, ako počas uplynulého leta pracovali na novej módnej kolekcii so šiestimi mladými módnymi návrhárkami – študentkami Vysokej školy výtvarných umení. „Verím, že časom sa posunieme ešte ďalej a ľudia si nás všimnú,“ hovorí. Nielen naše krajčírske výtvory, ale aj nás samotné,“ hovorí.
Viera Dubačová dolaďuje s dievčatami posledné detaily hry
FOTO - AUTORKA
