BANSKÁ BYSTRICA. Od začiatku roka 2006 zariadenie pôsobí ako nezisková organizácia a v súčasnosti poskytuje núdzové bývanie pre mamičky s deťmi. Zriaďovateľom zostala Diecézna charita a nezmenil sa ani názov Dom svätej Alžbety, len sa rozšíril o Krízové stredisko pre deti a osamelých rodičov.
Všetko sa odvíja od rodinných vzťahov
„Nechceli sme meniť názov zariadenia, lebo veľa ľudí ho pozná práve ako Dom svätej Alžbety. Alžbeta Uhorská Durínska, ako je známe, je patrónkou chudobných,“ hovorí riaditeľka zariadenia Ľubica Michalíková, ktorá tu pracuje od roku 1999 a s ktorou sme sa o živote v tomto dome porozprávali.
Aké dôvody donútia človeka, respektíve matku s deťmi, aby hľadala útočisko u vás?
Je ich viac. Či už dočasná strata bývania, problémy v rodine, s partnerom, najmä keď je násilnícky. Väčšinou sú tu ženy, ktoré nie sú vydaté, žijú len v partnerskom vzťahu a sú väčšinou odchovankyne z detských domovov, nemajú rodinu, žiadnych príbuzných, známych. Tým pádom to majú ešte ťažšie v tomto živote, nakoľko sa nemajú na koho obrátiť o pomoc.
Na ako dlho ich môžete prichýliť?
Na šesť mesiacov. Niekedy pobyt predĺžime, ale veľmi nie, aby si nezvykli. Keď sú tu dlho, ťažko sa znovu samy postavia na nohy. Máme sedem izieb pre mamičky s deťmi, celková kapacita zariadenia pre matky s deťmi je dvadsaťtri osôb. V krízovom stredisku je dvanásť miest pre deti, pri ktorých súd rozhodol o dočasnom odňatí z rodiny. Dĺžka ich pobytu u nás je tiež šesť mesiacov. Ak si ich rodičia za ten čas vyriešia situáciu, dieťa sa vráti do rodiny. Ak nie, musí ísť do detského domova. O tomto však rozhoduje súd.
A čo sa týka matiek s deťmi?
Ony rozhodujú v podstate samy za seba. My im poskytujeme sociálne poradenstvo a máme tu aj psychológa. Mamičky chodia do práce, ak nejakú majú, ak nie, hľadajú si ju. Ak sú na materskej, sú tu. Usmerňujeme ich a učíme samostatnosti. Mnohé chodia za nami, aby sme za ne vybavili deťom školu a podobne, ale to nie účel nášho zariadenia. Ako som povedala, vedieme ich k tomu, aby sa o seba a deti vedeli postarať samy.
Čiže „nestaráte“ sa ani o ich deti?
Podmienkou života v zariadení je aj to, aby sa matky starali o svoje deti, aby chodili do školy a nie poza školu. Lebo aj to sa stáva. My dohliadame, aby nevznikli problémy. Platí u nás domový poriadok a pri hrubom porušení sa pobyt skracuje o mesiac.
Čo treba urobiť, aby sa sem matka s deťmi vôbec dostala?
Musí si dať žiadosť, ktorú my posúdime. Máme sociálnu pracovníčku, ktorá so žiadateľkami urobí pohovor a keď je voľné miesto, nie je problém. Kapacita nášho zariadenia je však vždy naplnená a žiadostí je veľa, preto máme aj poradovník. V podstate je ťažko povedať, kedy sa uvoľní miesto. Ako som spomenula, nie vždy sú tu matky s deťmi len tých šesť mesiacov. Uprednostňujeme ženy z nášho kraja, vzhľadom na to, že samosprávny kraj nás financuje. Ak je žiadateľka z iného kraja, musí si za pobyt platiť aj dva razy viac ako ostatné. Inak, tie poplatky sú rôzne, záleží od počtu osôb. V priemere okolo sto eur mesačne.
Ako sa o vás ženy v núdzi dozvedia?
Vedia o nás! Napríklad cez úrad práce, obecné úrady, cez internet... Fungujeme už dvadsať rokov, stále na tom istom mieste. Ľudia nás nájdu.
Hovoríme stále o ženách, matkách, hoci ste zariadenie pre osamelých rodičov. Čo osamelí otcovia?
No áno, bývali u nás aj muži, otcovia. Poviem pravdu, nerobilo to dobrotu. To neustriehnete... Zachádzalo to do nevhodného správania.
Vracajú sa k vám niektoré obyvateľky opakovane?
Áno, aj teraz tu máme mamičku, ktorá k nám najskôr nosila deti. Našla si prácu, nemala ich kde nechať, tak cez deň boli u nás a večer si prišla po ne. Našla si aj bývanie, ale nejakým spôsobom oň prišla, a bývala u nás aj s deťmi. Potom si našla podnájom a asi po roku a pol prišla znova. Nezvládala platiť nájom. Ono, všetko sa odvíja od rodinných vzťahov, keď vás nemá kto podržať...
A čo potom? Keď od vás musia odísť a vlastne nemajú kam...
Potom? No, to už, bohužiaľ, môže byť aj tvrdé. Ak nemajú kam ísť, zostanú na ulici. Dôležité je nájsť si prácu. Ide to veľmi ťažko, Bystrica je, čo sa zamestnania týka, ako zakliata.
Hovorili sme o finančnom príspevku zo samosprávneho kraja. Kto vás ešte podporuje?
Budova je v dlhodobom prenájme od mesta, na desať rokov. A beží nám už tretí rok. Okrem kraja nás financuje aj úrad práce, ďalej sú to dve percentá z daní a dary od sponzorov. Niektorí nám prispievajú každý mesiac, niektorí sporadicky. Prijímame aj oblečenie, potraviny... Ďakujeme za všetko!
Ľudia zrejme súcitia s mamičkami a deťmi, ku ktorým osud nie je zhovievavý.
To určite. Mali sme tu jednu mamičku z ulice. Keď zostala tehotná, nemala kam ísť. Jej príbuzní žili v ubytovni. Spolu s občianskym združením Návrat sme vyhlásili zbierku a ľudia jej podonášali oblečenie, kočík, úplne všetko, čo matka s dieťatkom potrebuje. Stretávam sa s ňou, je šťastná a vysmiata, že má dieťatko pri sebe, že oň neprišla. Posunula sa ďalej, keďže je z Banskej Bystrice, mohla ísť do mestského zariadenia Kotva. Dúfam, že jej to vydrží.
To dieťatko sa jej narodilo počas pobytu u vás? Je to častý jav, že tehotné ženy k vám prídu, takpovediac, porodiť?
Nie je to častý jav, ale nájdu sa jedna, dve tehotné ženy do roka, ktoré nemajú kde byť s dieťatkom a tak prídu do nášho zariadenia.
Nedávno sa začal nový školský rok. Máte v zariadení prváčikov?
Podľa veku by mali byť prváčikovia dvaja, avšak vzhľadom na to, že prichádzajú zo sociálne slabších rodín, majú odklad školskej dochádzky. Momentálne máme jedného prváčika.
Šťastie sa dakedy usmeje aj na nás
V Dome svätej Alžbety je rušno. Deti pobehujú po chodbách, hrajú sa na terase, v hale v kočíku spí dieťatko. Ženy upratujú izby. Sú zariadené skromne, ale je v nich všetko to najnutnejšie, čo potrebujú. Vrátane malej chladničky. Izbu má každá rodinka samostatne, sociálne zariadenia a kuchyňa sú spoločné.
Zdenka s dvomi dcérami tu býva štvrtý mesiac a má obavy, čo bude potom, keď budú musieť odísť. Prišla o prácu má problém nájsť si znova zamestnanie. Kam pôjde? Len aby neprišla o deti...
„Našťastie, naša pani riaditeľka je chápavá, cíti s ľuďmi. Viem, že by nás nenechala na ulici. Som sama, mama sa mi snaží pomáhať, ale tiež nie je na tom dobre, je dôchodkyňa,“ hovorí Zdenka. Od muža odišla. Týral ju. Nestaral sa o deti, o rodinu, pil.
„Tak som si povedala, nech si žije ten svoj život sám a ja pôjdem preč. Nie som z Bystrice, mala som a aj mám tu rodinu, na nejaký čas ma podržali. Mala som v tom čase 35 kilo, liečila som sa ambulantne na psychiatrii, aby som sa trošku vzchopila a dokázala pre deti ďalej žiť.
Nebolo to ľahké, s dvomi deťmi, dvomi taškami. Vtedy boli dcéry malé, tri a štyri roky. Bolo sa im treba venovať, variť, prať, chodiť na prechádzky. A ja som nič nevládala. Bála som sa, že ich stratím, v jednej chvíli som si neverila. Našťastie, mala som pri sebe rodinu, psychicky ma podržali. Potom som sa zamestnala, chodila som na brigády, len aby som zarobila nejaké peniaze. Tento štát človeku bohvieako nepomôže. Keby neboli zariadenia ako Dom svätej Alžbety, tak neviem, kde by sme boli...
Stratila som prácu, rodina je zahádzaná hypotékami, úvermi, z ich strany už pomoc nemôžem žiadať, majú toho dosť. Žiadosti na zamestnanie som poslala všade možne, aj známi, čo ma poznajú, vedia, že hľadám robotu. Sľúbili, že mi nejako pomôžu. Ale zase je to neistota, čakanie. Zase sa zožieram, čo keď to nevyjde, čo budem robiť. Len aby som neprišla o deti. Tu sa nám býva dobre. Stretávame sa na komunitách s psychologičkou. Ona je taký spúšťač, dokáže nás povzbudiť, motivovať. Že treba ísť ďalej, žiť pre deti, že šťastie sa dakedy usmeje aj na nás.“
