Bolo to len, ako keby to bolo včera. A to je už sto rokov - hovorí pani Paula Simanová z Valaskej. Mama známeho slovenského chirurga a univerzitného profesora Jaroslava Simana sa v októbri dožila krásneho životného jubilea.
VALASKÁ. Vo Valaskej za posledné štyri roky oslavovali sto rokov už dvaja obyvatelia. Jednou z nich je Valašťanka Paula Simanová. Obec pre ňu pripravila slávnostné posedenie s kultúrnym programom, ktorého súčasťou bol aj zápis do pamätnej knihy.
Hrôzy vojny pozná
Aj keď jej zrak ani sluch už neslúžia tak, ako by mali, pamäť má pani Paulínka vynikajúcu. Na detstvo spomína s pokorou. Z ôsmich súrodencov prežili šiesti, štyria chlapci a dve dievčatá. Nemala ani rok, keď jej otca v prvej svetovej vojne odviedli na front. „Keď sa po siedmich rokoch vrátil z Ruska, dlho som ho volala ujčok, lebo som ho nepoznala.“
Mama ich dovtedy opatrovala sama. Pretĺkali sa biedou, pracovali na poli, na vyššie štúdia sa nedostali, aj keď mali na to predpoklady. Ani s dedinčanmi to nebolo najľahšie. Sedem hladných krkov živila jediná kravka a aj tú skonfiškoval despotický starosta. „To si ani neviete predstaviť, ako to voľakedy bolo. Celkom iná doba, ako je dnes. Dnes majú deti blahobyt,“ porovnáva teta Simanová. Mama jej zomrela mladá, otec dožil 93 rokov.
Počas povstania ju s rodinou takmer zajali, keď si horou skracovali cestu do Bystrej. „Chceli nás odviezť do Nemecka, mysleli si, že sme partizáni,“ spomína na ťažké vojnové roky pani Paulínka. Všetko sa napokon vysvetlilo, no Nemci sa ubytovali priamo u nich. Ona s manželom a deťmi spávali na zemiakoch v pivnici, vojaci v dome. Napriek všetkému na nich nepovie krivého slova.
Ľudská závisť ju neobišla
S manželom Jozefom vychovala dve deti. Syn Jaroslav vyštudoval medicínu a stal sa celosvetovo uznávaným chirurgom a profesorom, dcéra Anička zas skončila Ekonomickú univerzitu v Bratislave a dlhé roky pracovala v Strojárňach Piesok.
Dnes je už na dôchodku, ale je maximálne činorodá v Miestnom odbore Matice slovenskej vo Valaskej. Ako jeho predsedníčka okrem iného vydala niekoľko publikácií a je zakladateľkou speváckeho zboru Lipka. „To mi každý v obci závidel, že mám také deti, aké som mala. Súce boli na všetko, aj jeden, aj druhý. Mali sme z nich radosť.“
Ale ľudská závisť nepozná hraníc. Kvôli neprajníkom sa syn takmer nedostal na vysokú školu. „To bolo tak, ja som sa vydala za rozvedeného, ale deti som vychovala nábožne. Syn miništroval, stále bol v kostole, ale na gymnáziu dostal posudok, aby ďalej do školy nešiel, lebo o ňom napísali, že jeho otec je dedinský kulak a on kňazský sukničkár.“
Zostal pracovať na Piesku a skúsil šťastie o rok. „Tak mi povedal: Mamička, ak ma príjmu na tú vysokú školu, tak sa pôjdem pešo pomodliť k Panne Márii na Staré Hory. Tak túžil študovať medicínu.“ Sen sa mu splnil, matku však osud skúšať neprestal.
Prežila svojho syna
Profesor Jaroslav Siman pred trinástimi rokmi úspešne oddelil siamské dvojčatá a ako prvý na Slovensku vykonal úspešnú transplantáciu srdca. „To by som nebola ani povedala, že sa to stane a predsa. Prosila som Pána Boha, aby sa mu to podarilo a podarilo sa. Ale čo z toho, keď zavčasu odišiel. Čo mal on mňa pochovať, tak som pochovala ja jeho. Ale každý to máme napísané, kedy pôjdeme,“ hovorí so smútkom v hlase pani Paula. Pred piatimi rokmi totiž jej milovaný syn podľahol ťažkej chorobe.
Andrejka a Lucka Tóthové z Krásnohorskej Dlhej Lúky, siamské dvojčatá, ktoré profesor Siman so svojím tímom oddelil, rok čo rok prichádzajú na valaštiansky cintorín poďakovať sa a vzdať hold veľkému mužovi a svojmu záchrancovi. A jeho mame bozkávajú ruky za to, že vychovala takého syna.
Profesor Siman v čase, keď sa jeho tímu podarilo unikátne oddelenie siamských dvojčiat
FOTO- SITA
Krásne chvíle s najbližšími
Dnes je pre ňu obrovskou oporou dcéra Anička s rodinou, ktorá sa o ňu príkladne stará. Väčšinu dňa sa premodlí, stravuje sa striedmo, presne tak, ako žila. Najradšej má krajec suchého hrončianskeho chleba s čajom.
Napriek tomu, že takmer nevidí, dokáže skutočne precízne lúskať orechy, hrach, fazuľu. Keď jej chce Anička spraviť radosť, vypýta pár strukov aj od susedov. Takto jej rýchlejšie prejde čas a ona sa cíti byť užitočná. Veď pracovala celý život.
My pani Paulínke k jej krásnemu jubileu želáme veľa zdravia, šťastia a lásky svojich najbližších a nech je aj naďalej taká, akú sme ju poznali. Dobrosrdečná, pracovitá a najmä mimoriadne skromná.
