Nemocničná kaplnka. Miesto sĺz a bolesti, ale aj šťastia, nádeje a vnútorného očistenia. Nemocničný duchovný Juraj Adamkovič tu prežíva už svoje jedenáste Vianoce.
BANSKÁ BYSTRICA. Jednoduchá miestnosť uprostred dlhých nemocničných chodieb Rooseveltovej nemocnice.
Na prednej stene dominuje ukrižovaný Kristus na kríži a jeho tvár z Turínskeho plátna. Práve na neho sa najčastejšie upierajú oči pacientov, ktorí sem prichádzajú po povzbudenie v polčase medzi vyšetreniami a operáciami .
V tej chvíli možno mnohí bytostne pocítia, že práve aj oni nesú svoj kríž a neraz je poriadne ťažký. A predsa sa ten kríž nesie ľahšie, ak sa dokážu ponoriť hlbšie do seba a odpovedať si na otázky, na ktoré v bežnom živote často nemajú čas.
Nemocničný duchovný Juraj medzi pacientmi nemocnice prežíva už svoje jedenáste Vianoce. Dá sa vôbec s radosťou očakávať príchod Spasiteľa na mieste, ktoré je poznačené strachom, neistotou a neraz aj bolesťou? Možno to bude znieť trocha zvláštne, ale páter Juraj hovorí, že niektorí ľudia sa dokážu až tu zastaviť a prežil už mnoho ľudských príbehov, ktoré dokázali naplno prežiť posolstvo Vianoc až na tomto mieste.
„Niekedy sa zvykne hovoriť – keď nemáš čas, dostaneš ho. Je to veľká pravda, hoci ľudia sa niekedy trochu čudujú, keď im hovorím akou výhodou je dostať sa sem. Zrazu totiž máte čas. Čas premýšľať, prehodnotiť veci a udalosti zo svojho života. A je to veľká vec, lebo niekedy sa naozaj potrebujeme zastaviť, aby sme vedeli, či ideme správnou cestou,“ hovorí.
V uponáhľanom svete nielen strácame smer, lebo často ani nevieme kam ideme a za čím.
V predvianočnom a vianočnom období to býva o niečo ťažšie. Mnohí pacienti majú zrazu pocit, že niečo doma nestihnú. Stihnú však možno niečo, čo je omnoho dôležitejšie.
„Na jednej strane je možno naozaj ťažké tešiť sa z prichádzajúcich Vianoc, keď sme ďaleko od svojich blízkych, možno nás ničí neistota aj bolesť. Veď mnohí pacienti sem niekedy prichádzajú aj odchádzajú s tým, že nevedia, čo im je. No možno práve v momente, keď objavia Boha a to, že im je niekto blízky a keď si uvedomia, že Boží syn sa stal práve na Vianoce jedným z nás, možno mu o to viac uveríme, že nám rozumie.“
Nemocničná kaplnka v advente
Ježiš v nemocnici neležal, ale naše utrpenie pozná
Niekedy, keď sa s pacientmi modlí, upriami ich pozornosť na toto posolstvo: „Áno, Pane Ježišu, ty si nikdy neležal v nemocnici, ale na kríži si vytrpel veľa bolesti. Nielen telesnej, ale aj duševnej. Nepochopenie a nezáujem ľudí, odsúdenie, osamelosť i veľký strach a úzkosť. Prosím ťa, príď aj ku mne a buď som mnou v mojej chorobe.“
Duchovný hovorí, že ak sa ľuďom podarí sprítomniť tento okamih a dostať sa tak hlbšie vo svojej viere, je to dôvod na radosť.
Sväté omše v župane
Kaplnku však počas nemocničného pobytu nevyhľadávajú iba pacienti, ale aj ich príbuzní. Niektorí sa sem dokonca prídu vyplakať, lebo často vedia o ochorení a jeho prognóze viac, ako samotný chorý. Alebo sa sem prídu pomodliť za uzdravenie vo chvíľach, keď je ich blízky na operačnej sále.
Aj pre nich je to čas zastavenia. Je to niečo celkom iné, ako prísť narýchlo za príbuzným, opýtať sa vo dverách , čo potrebuje. Rýchlo doniesť, rýchlo odniesť.
Kňaz Juraj tu už zažil aj rôzne obrátenia. Nedávno bola v nemocnici hospitalizovaná dievčina, ktorá mala veľmi pokrivený obraz o viere a Bohu. Možno aj preto, že ju starká veľmi neústupčivo nútila chodiť do kostola a v dievčati sa ozval vzdor. Práve choroba v nej však tento vzťah prehĺbila – možno trochu inak, cez filozofiu, premýšľanie, úžasnú podporu a záujem cudzích ľudí.
„Niekedy majú ľudia v bolestiach a chorobe pocit, že Boh stratil o neho záujem. Pýtajú sa – prečo. Väčšinou sa vtedy snažím byť ticho a vytvorím im tak priestor, aby sa otvorili sami a začali rozprávať. Nielen dať najavo svoju bezmocnosť a hnev, ale aby dokázali povedať niečo viac. Potom neraz prídeme spoločne na to, že v živote boli chvíle, kedy boli šťastní. Len možno nevnímali to, že im Boh dal aj dobré veci. Snažím sa im vysvetliť, že Boh nemôže za to, že sú chorí. Postupne odhaľujeme, kto má na chorobe aký podiel. Nie vždy sa totiž ľahko prijíma, že choroba je prirodzená záležitosť.“
Človek nie je prerpetuum mobile
Otec Juraja neraz používa príslovie – čo sa nosí, drať sa musí a on si ju vo svojej duchovnej praxi osvojil tiež. Človek nie je perpetuum mobile, aj zdravie sa vyčerpá. Ak sa to nenaučíme prijímať, s ochorením budeme bojovať ťažšie. Inak je to, ak príde choroba náhle, alebo v mladom veku a nie vždy na to dokážeme nájsť odpoveď.
Nie náhodou objavili už starovekí filozofi paralelu medzi duševným a telesným zdravím. „My, veriaci to máme ešte jednoduchšie, lebo uznávame, že v nesmrteľnej duši prebýva aj duch, ktorým vnímame nadprirodzeného, ale veľmi blízkeho Boha. Čím sa človek lepšie cíti vo svojom vnútri a má pokoj v duši, tým ľahšie zvláda aj telesný zápas s chorobou.
Svätá spoveď má v nemocnici zvláštny podtón. Mnohí veriaci sa ani tak neprídu vyspovedať zo svojich hriechov, ako skôr „vypovedať sa zo svojich trápení“.
Duchovný tak musí byť zároveň psychológom. Nie je to jednoduché, lebo časť starostí ľudí berie na svoje plecia. Od smútku a obáv iných ľudí sa vždy nedá odosobniť. „My ľudia máme niekde hlbšie v sebe silu, aby sme sa s Božou pomocou dokázali vyrovnať aj s ťažkými životnými situáciami. Snažíme sa spoločne aj s kaplánom Pavlom Gyurasom a predtým 10 rokov aj s Pavlom Pakošom, s nimi modliť, alebo aspoň v modlitbách na nich myslieť tak, aby to aj oni verili a cítili. Sami pritom vnímame veľkú pomoc od Pána na sprostredkovanie jeho lásky, aby mohol pomáhať týmto ľuďom cez vieru. Sám som prežil to, že Pán ku mne prišiel, keď som bol chorý a práve vtedy som ho viac spoznal. Pochopil som, že je to milosť, s ktorou sa mám deliť.“
Nemocničný duchovný Juraj tu prežíva už jedenáste Vianoce
Polnočná omša aj koledy
Na Vianoce nebýva pacientov v nemocnici veľa. Ostávajú zväčša iba najťažšie prípady. Preto aj na polnočnej svätej omši býva zvyčajne iba niekoľko ľudí. Neraz však príde aj nemocničný personál, ak sa im podarí uvoľniť na chvíľu z oddelenia. Aj keď v tomto čase akosi podvedome túžime po domove a nemocnicu chápeme ako tú najhoršiu alternatívu, Otec Juraj sa už stretol aj s pacientmi, ktorí Vianoce v nemocnici označili za nezabudnuteľné. „Neraz mi hlavne osamelí ľudia povedali – doma by za mnou neprišiel nik, strávil by som Vianoce sám. Tu sa na mňa prídu niekoľkokrát za deň pozrieť, porozprávajú sa.“
Okrem opustených ľudí bývajú za Vianoce v nemocnici často vďační aj bezdomovci. Sú v teple, môžu sa najesť a ležať v čistej posteli.
Podobne ako po iné roky, na polnočnú omšu sa tesne pred sviatkami chystali dvaja mladí koledníci Ivko a Michal z Fončordy s gitarou a koledami. Zvyknú zaspievať nielen v kaplnke, ale s vianočným posolstvom chodia aj za ležiacimi pacientmi na izby. Na slávenie Vianoc sa už dopredu tešil aj miništrant Peter Nedelka z Vígľaša, ktorý strávil v nemocnici pred Vianocami niekoľko týždňov. „Zatiaľ neviem, kedy ma pustia domov, liečba sa trochu predlžuje. Ale Vianoce sú pre mňa najkrajším sviatkom,“ povedal nám.
Hľadať hĺbku Vianoc
Nemocničný duchovný Juraj si najviac želá, aby ľudia dokázali precítiť skutočnú hĺbku Vianoc. „Mali by sme hľadať podstatu toho, prečo ich vlastne oslavujeme. Aby sme sa dokázali vrátiť k tomu, ktorý je pre nás najväčším darom. Ježiš prichádza k ubolenému aj trpiacemu a v jeho očiach majú títo ľudia vysokú cenu. Mali by sme sa tešiť z toho, že máme jeden druhého a tak môžeme byť navzájom pre seba darom.“
Toto posolstvo sa v predvianočnom období pred niekoľkými rokmi splnilo staručkej pacientke. Trpela viac na tele ako na duši, že na ňu jej príbuzní zabúdajú. Veľmi túžila stráviť možno posledné Vianoce s nimi, no nik sa neozýval, návštevy jej do nemocnice nechodili.
Do Vianoc ostávalo pár dní, keď sa rodina ozvala a vzala ju na sviatky domov. K radosti Vianoc v tej chvíli už nič viac nepotrebovala.
