BACÚCH. BREZNO. Vyšívané oplecká v Bacúchu sú jedinečné. V porovnaní s inými horehronskými sa v tejto obci nosia takzvané vyrezávané.
Vyšívanie lieči
Obdivujete výšivky na horehronských košeliach či čepcoch? Je to veru kus práce, ktorý si vyžaduje poriadnu dávku trpezlivosti a precíznosti. Tá nechýba 82-ročnej Márii Piliarovej z Bacúcha, v ktorej rukách sa hodvábne nite menia sťaby na zlaté. Už desať rokov vyšíva na zákazky ženské kroje a mužské košele, typické pre jej rodnú obec. Ako pani Mária prezradila, je s tým veľa roboty, ale pokiaľ vidí, túto záľubu si neodoprie. „Vyšívanie ma lieči, netreba mi ani tabletky na vysoký tlak.“
Tejto ručnej práci sa venuje už od detstva. „V tretej ľudovej triede som mala vzorník& aj na výstave. Používam krížikový vzor, hladkovaný a maminka mi ukázali aj racovanie. To už mladie ženy nevedia, ale učím ich. Ja tiež nebudem na tomto svete do nekonečna.“
Krížiky musia sedieť na nitku
Bacúšske oplecká sú jedinečné. V porovnaní s inými horehronskými sa v tejto obci nosia takzvané vyrezávané. „V Polomke majú podobné, ale výšivky nevyrezávajú malými nožničkami. Máme také aj čepce, sú na nich štvorce, ktoré voláme drumble.“ Na krojoch v Bacúchu prevláda farba bordová, vyššie na Horehronie zasa ružová.
„Pri vyšívaní si počítam krížiky, musia sedieť presne na nitku. Ak urobím chybu, lebo oči už mám slabšie, páram.“
Ako býva zvykom našich starých mám, pri práci si spievajú. Pani Mária obľubuje folklór, spev aj tanec, no pri vyšívaní to neskúša, pretože sa musí sústrediť na prácu. „Viete, aby sa mi nitky nepomýlili.“
Materiál bol voľakedy kvalitnejší
Syn Jozef prezradil, že mamina vyšije do roka minimálne päť mužských košieľ a tri kroje. Veľký záujem majú ľudia aj o bábiky v krojoch, o obrusy či ľudové vreckovky.
„Vyšívala som aj košeľu pre mladého chlapca z Francúzska.“
Materiál, s ktorým pracuje, však nepochvaľuje. „Voľakedy bol kvalitnejší. Teraz hodváby farbia a látka je šmykľavá. Nite sú nerovnomerné, majú hrčky a zamotávajú sa. Panama je buď veľmi riedka alebo hustá, akoby po nej štyri kone dupkali. Keď mám dlhšiu nitku, tak sa mi zmaší a roztrhne. Všetky látky vyrábajú v Čechách, no ja na niekdajšie zo Slovenska nedám dopustiť.“
Výšivky ocenil aj minister
Každý človek má zmysel života. „Ten, kto ho nemá, skončí v krčme a kade tade. Mamin zmysel života je vyšívanie, to ju drží pri živote,“ tvrdí syn Jozef.
Pani Mária je poriadna čiperka. „Pred dvoma rokmi bola so mnou v strmom báne na čučoriedky, no nešťastnou náhodou si zlomila nohu v členku,“ pokračuje Jozef a s úsmevom ho dopĺňa dobrá a starostlivá matka.
„Pamätám si, bolo to 28. júla. V tom roku, keď som si nohu zlomila, ma oslovil richtár, aby som išla prezentovať obec na dni horehronskej kultúry do Bratislavy. Nemala som ešte nohu v poriadku, preto som odmietala, ale syn ma prehovoril. Celý čas som stála pri stolíku, ktorý som mala ozdobený bacúšskou výšivkou. Našťastie som si obula také čižmy, keď mi noha puchla, bola ako v sadre. Zastavil sa pri mne minister kultúry a povedal, že mám najkrajší kroj, čo ma veľmi potešilo.“
Najmladšou nástupníčkou, ktorú sú pani Piliarová vychováva, je synova priateľka Anka. Ako prezradila, veľmi pekné výšivky majú aj susedky Soňa Bridišová, ktorá sa postarala o rozvoj folklóru v Bacúchu. Milka Kánová, Soňa Hradecká a Jožina Niklová, ktorá robí zápästky pre bacúšske kroje.
