Nárečové zvyklosti a osobité podoby jazykového koloritu Banskej Bystrice a okolia tvoria neodmysliteľnú súčasť regionálnej kultúry. Mäkkosť do dialektu vniesli až tvrdí chlapci z Horehronia.
BANSKÁ BYSTRICA. „Bystričan je hrdý, dakedy býva aj priečny, ale určite nie je pažravý, ako hovoria Bryndziari (Zvolenčania) a už vonkoncom nie je krepý.“ Tak charakterizuje obyvateľa Banskej Bystrice zbierka nárečových zvyklostí a podôb jazykového koloritu z Banskej Bystrice s príznačným názvom Čak si z Bystrici? Jej druhé rozšírené vydanie opäť presvedčí zvyšnú časť Slovenska o tom, že ak sa nejaké mesto nachádza v srdci krajiny, ešte to nemusí automaticky zaručovať jazykovú rýdzosť slovného prejavu obyvateľov. .
Naopak, jazyk starých Banskobystričanov, ktorý sa v mnohých odtieňoch zachoval dodnes, má svoje špeciálne pravidlá, jazykové zvláštnosti a nesie v sebe zároveň zvláštny humor. Toto osobité nárečie sa tvorilo v nadväznosti na tvrdý banský život našich predkov a vo veľkej miere bolo ovplyvnené nemčinou. Podobne ako pochádza Štiavničan zo "Štiavnici" a Kremničan z "Kremnici", tak aj obyvatelia Banskej Bystrice sú jednoducho z "Bystrici".
A hoci sa niektoré slová a slovné spojenia z Banskej Bystrice udomácnili aj v iných regiónoch Slovenska , do spisovného nárečia sa nedostali. Presvedčil nás o tom prepis notoricky známeho označenia hlúpeho človeka, ktorému v Banskej Bystrici nezvyknú povedať inak ako krepý, alebo krepáň. Počítač nám ho s istotou označil červenou vlnovkou ako nespisovné slovo.
Starobystričan v Nemecku na reč predkov nezabudol
Zbierku nárečových zvyklostí pozbieral, či po bystricky „narichtoval“ Starobystričan Dušan Klimo, ktorý od roku 1968 žije v Nemecku. Detstvo a mladosť však prežil kúsok od Huštáka pod Galgenbergom, čo v ňom zanechalo nezmazateľnú stopu a dodnes sa cíti Banskobystričanom. Jeho otec bol pravotár a starý otec jedným z posledných cechmajstrov, takže príležitostí na komunikáciu v jazyku predkov bolo viac ako dosť.
“Po bystricky som hovoril od detstva. Starobystričtina bola každodenným jazykom, nielen v našej rodine, ale aj na ulici, v širšej rodine, medzi známymi či na ringu v meste,” povedal nám.
Hovoriť spisovnou slovenčinou ho naučili až v škole: „Pamätám sa, ako sa učitelia usmievali a opravovali nás, keď sme niečo povedali či zatiahli po našom, po bystricky,“ dodal.
Dušan Klimo - autor zbierky nárečových zvyklostí
FOTO - archív D.K.
Myšlienka zachovať jedinečné výrazové prostriedky neopakovateľného bystrického dialektu sa podľa neho zrodila dávnejšie. „Potrebovala však dozrieť a najmä bolo treba nájsť ľudí, tých “echtovných” Bystričanov, ktorí by boli ochotní pomôcť a účinne prispieť k realizácii zámeru,“ hovorí.
Zdôrazňuje, že mu nešlo o romanticko – nostalgický pohľad do minulosti rodiska, ale v prvom rade o zachovanie neopakovateľného jazykového koloritu a výrazového bohatstva z mesta pod Urpínom pre budúce generácie.
Dialekt ako srdcová záležitosť
Nie je jazykovedcom, dialekt preto neskúmal z tohto pohľadu: „Je to moja srdcová záležitosť a nie predmet výskumu a bádania. Je to otázka vnútorného postoja k svojmu rodisku, neomylný inštinkt hovoriaci: ja patrím sem, tu som doma, hoci žujem niekde inde. Tento inštinkt sa nedá získať na trhu, on sa prenáša z generácie na generáciu, šíri sa a prepaľuje ako onen vychýrený destilát z bystrických sliviek, až kým sa z neho nestane neopakovateľný dedičný kód, otvárajúci brány raja už tu na zemi, pod Urpínom.“
Hoci žije už roky ďaleko od rodného mesta, cez skype sa často zhovára s rovesníkmi, Bystričanmi roztrúsenými po celom svete . „Samozrejme, komunikujeme po našom, po bystricky. Aj keď navštívim svoje rodisko, nájde sa ešte zopár “ cistých“ (c je bez mäkčeňa) Bystričanov”, pre ktorých nie je problém hovoriť po bystricky.
Krepý ako križovatka na Huštáku
K zanieteným propagátorom starého jazyka patrí aj ďalší Starobystričan, mestský poslanec Milan Lichý, ktorý sa podieľal aj na zostavení zbierky. „Mamička síce pochádzala zo západného Slovenska, ale starý otec mal na všetko klasické slogany v nárečí, ktorými nás doslova zásoboval. Napríklad na otázku starkej, aký bol obed, vždy odpovedal, že lepší ako vlani,“ dodal. Toto nárečie totiž nebolo príznačné iba slovnými spojeniami, ale aj množstvom vtipných sloganov.
Vezmime si napríklad už spomenuté slovko krepý. Milan Lichý dodáva, že samotné slovo malo množstvo významových odtieňov. Ak niekoho považovali za ťažko streleného, označovali ho krepý. Miernejšia forma bola okrepený, alebo prikrepený. Ak bol niekto zaostalý, bol krepkavý.
Slovo krepý sa však bežne používalo aj v rôznych prirovnaniach. K tým najznámejším patrilo, že je niekto krepý ako križovatka na Huštáku.
Paradoxne, v blízkosti mäkkej reči Podpoľania a Horehronia sa vyvíjala jazyková podoba, kde len s ťažkým srdcom vpúšťali mäkčene. Tie im sem priniesli až tvrdí chlapi z Horehronia.
Pre dlhoročného lesného odborníka a ochranára Júliusa Burkovského toto nárečie znamenalo doslova teplo domova. „Spája sa mi s detstvom a všetkými mojimi blízkymi. Preto je to pre mňa nárečie srdca,“ dodal.
Keď krú nie je voda
Niektoré nárečové slovíčka znejú naozaj zaujímavo. Napríklad krv bola pre našich predkov krú, namiesto túlania sa po uliciach labzovali, ročné batoľa bolo lanštiak , keďže sa narodilo v predošlom roku. Koniec koncov, obyvatelia sa nad tým veľmi "nekrenkovali". Veď hudrovali (hundrali) vždy iba tí, čo nemali nič na práci.
Nak sa neurazia (Bystrickie poviedačke a pripomienke)
Nak sa neurazia, že sme sa stretli.( Prejav prehnanej bystrickej slušnosti).
Iba krepie ťalce sa idú špacíruvať na bitúnog. (Iba nemúdri sa zbytočne vystavujú nepríjemnostiam.)
Sedel ako talkňa na šmalci. ( Hniezdil sa.)
Máš otvorenie jatke. ( Máš otvorený rázporok na nohaviciach.)
Sliepke sa rátajú až na mrkačke.( Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.)
Bol ako Môťovský ocot. ( Bol slabý.)
Taký bol opincľavený. ( Nevyzeral dobre, bol ustatý.)
