LUČENEC. V Lučenci žilo pred vojnou okolo tritisíc Židov. Vojnu prežila len hŕstka. Mnohí sa presťahovali do Izraela a Ameriky. V Izraeli žije aj Ivan Hajoš, ktorého rodičia žili vyše tridsať rokov v Lučenci. Pán Hajoš sa rozhodol pátrať po svojom rodokmeni. Pri práci na rodinnej kronike preštudoval mnohé staré písomnosti a fotografie. Medzi inými našiel niekoľko fotografií zo súkromnej židovskej škôlky, ktorú zriadila jeho mama Terézia Hajošová v Lučenci počas vojny. „Mama mala v roku 1941 dvadsaťdeväť rokov. Škôlka fungovala tri roky až do chvíle, keď Židov začiatkom mája v roku 1944 odsunuli do geta,“ hovorí pán Ivan.
Na starých záberoch vidieť štrnásť detí, jeho mamu a ďalšiu mladú ženu, ktorá zrejme v škôlke vypomáhala. Pán Hajoš by rád zistil, či ešte niektoré dieťa žije. „Zatiaľ sa mi podarilo vypátrať mená štyroch zachránených detí. Jedna pani už zomrela a čo sa stalo s tými ostatnými, neviem. No pevne verím, že niektoré z nich ešte žijú, alebo si na ich príbeh pamätajú príbuzní,“ hovorí pán Ivan.
Zo Slovenska emigroval do Izraela
Hoci býva v Izraeli, Slovensko stále považuje za svoj domov. „Tu som sa narodil, vyrástol a prežil som šťastné detstvo. Spomínam si na január 1969, keď som bol v Prahe a videl som, ako sa na protest proti okupácii upálil Ján Palach. Tie pocity, ktoré som vtedy cítil, sa nedajú opísať. Všetci, ktorí sme tam boli, sme milovali svoju vlasť a snažili sa niečo zmeniť,“ hovorí pán Ivan. Ešte v tom istom roku odišiel do Izraela. Ako prvá tam v marci emigrovala jeho mama a v júli odišiel za ňou aj on. Na Slovensko sa opäť vrátil po roku 1989. „Slovensko bude navždy moja vlasť. V Košiciach, kde som študoval, máme maturitné stretnutie po 50-tich rokoch. Veľmi sa naň teším. V Lučenci som sa zastavil preto, aby som pátral po histórii mojej rodiny.“
V koncentračnom tábore boli ľudia len čísla
V škôlke, ktorú zriadila jeho mama, boli tri skupiny detí. Miestne židovské i kresťanské a početná skupina detí z okolia Banskej Bystrice a Brezna. „Mama mi zvykla spomínať, že tam bolo sedem či osem slovenských detí. Mnohí slovenskí Židia utiekli pred deportáciami na jar 1942 ilegálne do Maďarska. Tam sa im buď podarilo ukryť v Budapešti, alebo ak nemali šťastie, boli umiestnení v zberných táboroch. Avšak za Horthyho vyšiel zákon, podľa ktorého si maďarskí Židia mohli legalizovať maloletých príbuzných,“ spomína pán Ivan. Keďže v tom čase Lučenec patril pod Horthyovské Maďarsko, mnohé tieto deti skončili práve tu. „Od mamy som sa tiež dozvedel, že tieto deti boli z celej situácie traumatizované. Niektoré z nich dokonca prestali rozprávať. Náhle ich odtrhli od rodičov a oni sa ocitli v cudzom svete. Mama to nemala ľahké, ale snažila sa im pomôcť.“
Slovenské židovské deti zo škôlky Terézie Hajošovej mali šťastie. Unikli plynu v Osvienčime. Ako cudzích štátnych príslušníkov ich odtransportovali do zberného tábora Kistarcsi. Odtiaľ sa dostali do presláveného Kastnerovho vlaku, ktorý počas vojny zachránil stovky židovských detí. „Deti z Lučenca skončili vo Švajčiarsku, kde prežili vojnu,“ hovorí dnes už Izraelčan. Aj jeho mama sa dostala do koncentračného tábora. Podarilo sa jej prežiť zverské pokusy doktora Mengeleho. „V táboroch ľudia prestali byť ľuďmi, boli len číslami. Doktor Mengele bol známy tým, že už pri zistení najmenšej vyrážky posielal ľudí do plynu. Je vôbec zázrak, že som sa narodil. Mame po celý život ostali bolestivé spomienky na to, ako strašne trpela,“ spomína pán Ivan.
Vojna priniesla nedopovedané príbehy
Vojna priniesla so sebou tisícky ľudských príbehov so smutným i šťastným koncom. Mnohé z nich ostali nedopovedané. Tisícky hrobov bez mena hovorí za všetko. Kronika rodiny Hajošovej má viacero bielych miest. „Nepodarilo sa nám napríklad zistiť, ako skončil starší brat môjho otca. Pred Nemcami ušiel do Budapešti. Neskôr sa vrátil na Slovensko, pretože mal cukrovku a chcel sa liečiť v nemocnici vo Zvolene. Skončil v pracovnom tábore v Krupine a neskoršie vo Vyhniach. Po vypuknutí povstania sa tábory rozpadli. Nevieme, čo sa stalo s otcovým bratom,“ hovorí Ivan. Vďaka pracovníkom Slovenského národného archívu a archívu v Lučenci sa mu podarilo získať dokumenty, ktoré sú dôkazom toho, že v pracovných táboroch bol. „Možno sa ho ujali dobrí ľudia, ktorí ho niekde aj pochovali. Bol veľmi chorý, bez inzulínu nemal šancu prežiť,“ hovorí pán Ivan.
Spomína si aj na rodinu známeho lučenského gynekológa Mikuláša Rosenberga. Býval na Železničnej ulici v Lučenci. Jeho dom stojí dodnes. „Vždy, keď tadiaľ okolo prechádzam, zamrazí ma. Lekár, jeho manželka i dve deti skončili v koncentračných táboroch. Domov sa však vrátili len rodičia. Vojna ich obrala o to najcennejšie. Už nikdy neboli šťastní.“
Tí, čo sa vrátili, začínali od nuly
Židia v Lučenci vlastnili pred vojnou obchody, továrne, zastávali mnohé významné funkcie. Väčšina z nich hovorila tromi aj viacerými jazykmi. Pán Ivan pochádza z advokátskej rodiny. Jeho príbuzní Hammermuellerovci vlastnili i obchod blízko kalvínskeho kostola. V budove, ktorá im patrila, dnes sídli novohradská knižnica. Jeho teta Magda Hajóšová, ktorá bola učiteľkou v židovskej škole, zahynula tiež v Osvienčime. „Z otcovej strany sa vrátil iba otec. Tí, čo sa vrátili domov, začínali od nuly. Bolo to pre nás, Židov, ťažké obdobie. Ja som sa narodil už po vojne. V Lučenci som žil necelé tri roky. Aj keď som od svojich rodičov často počúval vojnové príbehy, myslím si, že ľudská predstavivosť nestačí vnímať hrôzu toho, čo Židia prežili,“ dodá Ivan.
Jeho túžbou je doplniť do rodinnej kroniky prázdne listy. Verí, že nájde deti zo zažltnutej fotografie, alebo aspoň ich príbuzných či známych, ktorí si spomenú na škôlku Terézie Hajošovej. Pravdepodobne ide o ročníky 1937, 1938 alebo 1939. Hľadá i jedinú kamarátku z detstva v Lučenci, Vieru Himlerovú, ktorej otec bol známy lučenecký lekár MUDr. Pavel Himler. Akékoľvek informácie môžete poslať na mail: joelhajos@gmail.com.
