BANSKÁ BYSTRICA. Slovenské národné povstanie, ktoré predčasne vypuklo 29. augusta 1944, trvalo 61 dní. Taký dlhý čas partizáni a vojaci dokázali brániť povstalecké územie stredného Slovenska, a to zo všetkých strán obkľúčení Nemcami.
Aj napriek tomu, že už okolo 20. októbra bolo jasné, že hitlerovské vojská Povstanie potlačia, Slováci sa ešte osem dní bránili, niektorí aj dlhšie. "Toto je najvýznamnejšia udalosť slovenských dejín 20. storočia, preto si zaslúži všetku našu úctu," tvrdí riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici a historik Stanislav Mičev.
Každý rok počas osláv SNP počúvame o tom, ako mladá generácia vôbec nevie, kedy vypuklo, o čo v ňom išlo a nevedia to ani mnohí starší. Čo by mal bežný človek o SNP vedieť?
- Mal by vedieť aspoň to, že Slováci sa so zbraňou v ruke postavili proti okupácii svojho územia cudzou mocnosťou. Tým je SNP výnimočné. V slovenských dejinách takých príkladov veľa nemáme. Dátumy nie sú dôležité, dôležité je vedieť, že tí ľudia sa pustili do akcie aj napriek tomu, že im všetkým išlo o život a mnohí z nich aj padli. Dobre vedeli, čo s nimi urobia nacisti, ktorí šírili rasovú nenávisť a vojnu po celej Európe, keď sa im postavia na odpor. Preto by sme mali byť na týchto ľudí hrdí a pripomínať si ich.
V zahraničí ľudia oslavujú národné sviatky inak. Vyjdú do ulíc a manifestujú svoju príslušnosť k vlastnému národu a hrdosť na nejakú udalosť. To, čo pre Američanov znamená Deň nezávislosti alebo pre Francúzov Deň dobytia Bastily, možno porovnať, čo do významu pre nás, s našou národnou udalosťou - SNP?
- SNP a 29. august 1944 je najvýznamnejším dátumom slovenských dejín 20. storočia. A to, že ľudia by mali vyjadrovať svoju úctu tomuto sviatku, by malo byť prirodzené. Sme však mladá republika a každá si svoje tradície buduje dlhodobo. Ani vo Francúzsku hneď po dobytí Bastily nezačali ľudia chodiť do ulíc. Tradícia sa vytvára postupne a vytvárame ju aj my.
Za posledných osem rokov, čo organizujeme centrálne oslavy SNP v Banskej Bystrici, sa povedomie o Povstaní podvihlo, ľudia na ne chodia preto, že chcú a nie preto, že musia. Chodí aj mladá generácia, ktorá sa zaujíma o dejiny. My sa všetkých snažíme pritiahnuť zaujímavejšími akciami a príťažlivým programom. O dôležitosti osláv vypovedá aj účasť našich najvyšších štátnych činiteľov a účasť zástupcov z takmer 30 veľvyslanectiev.
Historici sa zhodujú v tom, že SNP bolo nedostatočne pripravené a vypuklo predčasne. V dôvodoch sa už rozchádzate. Čo teda urýchlilo príchod nemeckých vojsk na územie ich spojeneckého štátu? Ako to bolo s unáhlenou iniciatívou partizánov?
- Dvíha ma zo stoličky, ak niektorí protipovstalecky naladení historici hovoria o partizánskych výčinoch, ktoré mali urýchliť príchod Nemcov. Treba si uvedomiť, že Slovensko nebolo separovaným územím, nesmieme sa pozerať len na to, čo sa dialo u nás, ale čo sa dialo na frontoch druhej svetovej vojny.
Dňa 23. augusta celá rumunská armáda vystúpila zo zväzku s nacistickým Nemeckom a prešla na stranu spojencov. To sa dopredu nedalo predpokladať, rovnako ani veľmi rýchly posun frontu smerom k maďarským hraniciam. Tým pádom ten klin Slovenska, ktorý tu bol v nemeckej obrane bez ich obsadenia, nemohli nechať len tak.
Nemci slovenskú armádu považovali za nespoľahlivú. Už niekoľko dní pred Povstaním bolo operačné pásmo, napríklad východného Slovenska, začlenené do operačnej zóny armád severná Ukrajina. Čiže už vtedy bola časť východného Slovenska pod kuratelou nemeckých jednotiek. Preto po vyhlásení Povstania Nemci dokázali veľmi rýchlo odzbrojiť naše východoslovenské divízie.
Áno, boli aj partizánske akcie, ktoré Nemcov rozčuľovali, keď im obsadili zbrojovku v Ružomberku, kde mali viac ako 900 delostreleckých lafiet, alebo prerušili dôležitú železničnú trať Bohumín - Košice, ktorá zásobovala front. Ale toto neboli skutočné príčiny predčasného vyhlásenia SNP.
FOTO: TASR/DUŠAN HEIN
Kedy pôvodne malo vypuknúť?
- Predpokladalo sa, že okolo 20. januára 1945. Hovorilo sa, že to bude vtedy, keď sovietske vojská dosiahnu úroveň Krakova na poľskom území. To sa aj naozaj okolo 20. januára stalo, len sa nepočítalo, že Nemci obsadia územie Slovenska oveľa skôr.
Malo vôbec Povstanie šancu na úspech?
Nikdy nejde žiadny vojenský veliteľ do povstania bez nádeje na to, aby mal úspech. Pôvodne sa predpokladalo, že dve východoslovenské divízie otvoria priesmyky pre vstup Červenej armády, to sa však nepodarilo. Nemci ich hneď odzbrojili. Len čo došlo k vyhláseniu Povstania, hneď sa doň zapojilo 18 tisíc našich vojakov. Posádky zo západného Slovenska sa nezapojili pre váhavosť veliteľov a Nemci ich dokázali rýchlo odzbrojiť.
Napríklad, bratislavská posádka so 7000 vojakmi bola veľmi rýchlo odzbrojená nemeckou okupačnou jednotkou Schill. Výnimkou je trnavská posádka, ktorá sa pridala k povstalcom. Celé stredné Slovensko však povstalo. Povstalci sa dokázali udržať 61 dní a brániť sa, pritom boli zo všetkých strán obkľúčení Nemcami. Myslím, že to je výkon, ktorý si zaslúži obdiv aj po vojenskej stránke.
Povstanie bolo potlačené v noci z 27. na 28. októbra. Kedy už bolo zrejmé, že sa tento boj neskončí víťazne?
- V druhej polovici októbra, okolo 20-eho, keď sa začala generálna ofenzíva nacistických vojsk, bolo jasné, že Povstanie bude potlačené. Povstalci sa bránili do 27. októbra, dokonca na Donovaloch bojovali aj na ďalší deň a v podhorí Poľany ešte niekoľko dní.
Bol prejav generála Ferdinanda Čatloša, aby naši vojaci nekládli Nemcom odpor, tým kľúčovým momentom, čo spôsobilo váhavosť veliteľov a zmätky v slovenskej armáde?
- Prejav Čatloša zneistil veliteľov a zmiatol vojakov. Nevedeli, čo majú robiť. Mnohí čakali, že práve Čatloš bude ten, ktorý im povie, že sa treba proti Nemcom postaviť a brániť sa, no neurobil to. Niektorí velitelia však boli veľmi rozhodní, ako Jozef Dobrovodský v Žiline, ktorý aj bez vyhlásenia Povstania začal pripravovať obranu proti Nemcom.
Ako história vníma generála Čatloša? Ako kontroverznú osobu či dokonca zradcu?
- Prečo zradcu? Bol jediný zo slovenskej vlády, ktorý uvažoval o tom, ako dostať Slovensko na stranu spojencov. Len on chcel nastoliť vojenskú diktatúru, prevziať moc a prejsť na stranu Sovietov, čo bolo pre národnú radu a aj exilovú vládu v Londýne neprijateľné. Keď prebehol na povstalecké územie, zajali ho a prepravili do Sovietskeho zväzu. Už ho tu nikto nechcel a neakceptoval.
Povstalecké velenie v Banskej Bystrici dostalo 29. augusta popoludní prvé správy o vstupe nemeckých okupačných jednotiek. V ten istý deň po nečakanom prejave Čatloša, o 20. hodine sa začalo Povstanie na rozkaz generála Jána Goliana. Vyčíta história niečo aj jemu?
- Poviem to ľudsky, nech si každý utvorí názor sám. Manželia Golianovci boli spolu desať rokov a veľmi chceli mať deti. V roku 1944 bola jeho manželka Jarmila tehotná a 8. augusta sa im narodil syn Ján. O 21 dní na to tento človek, ktorý tak dlho čakal na prvorodené dieťa, vyhlásil Povstanie, vediac o tom, že ohrozuje seba, manželku a dieťa.
Pani Jarmila spolu s manželkou Gustáva Husáka, ktorá v tom čase bola tehotná, 13. októbra odleteli do Moskvy. Golian vtedy videl svoje dieťa naposledy, lebo neskôr zahynul. Ako hodnotiť osobu, ktorá toto urobí? Mohol urobiť akékoľvek chyby, čokoľvek v rámci Povstania, ale za samotný akt vyhlásenia Povstania si treba tohto človeka hlboko vážiť.
Koľko bolo dokopy povstalcov?
- Okolo 70-tisíc, z toho 12-tisíc partizánov, slovenská armáda mala v tom čase po dvoch mobilizáciách asi 60-tisíc vojakov. Nie je však dôležitý počet povstalcov, ale výzbroj. V druhej svetovej vojne nerozhodovala ľudská sila, ani počet vojakov, ale vyhrávala technická a taktická prevaha a tá bola na strane Nemcov. Mali ďaleko viac ťažkých zbraní a lepších.
Ako vnímal Povstanie vtedajší prezident Slovenského štátu Jozef Tiso?
- Myslím si, že Tiso a celé vedenie Ľudovej strany boli presvedčení o tom, že Slováci sú spokojní s tým, ako funguje fašistický štát. Nemali ani len šajnu, alebo si nechceli pripustiť, že by sa tu mohlo udiať niečo také. Boli šokovaní rozsahom Povstania, a to aj Nemci. Mysleli si, že za štyri-päť dní tu urobia poriadok a potom zistili, že to nebude až také jednoduché.
Tisovi sa rozpadla armáda a žandárstvo, ktorí sa z veľkej časti pridali k povstalcom. Jediná verná mu zostala Hlinkova garda, ale to nebola armádna ani žandárska zložka. Bolo to stranícke vojsko, ktoré kolaborovalo s okupantmi a zrádzalo vlastných ľudí.
Prívrženci Tisa tvrdia, že v roku 1939 nemal iné východisko, ako vyhlásiť Slovenský štát. Hitler Slovákom nedal na výber...
- Bola iná možnosť, ale okupácia, ako tomu bolo v Čechách a na Morave. V zásade sa dá akceptovať vytvorenie štátu, ale potom mal v roku 1945 hľadať východisko zo spojenectva s Nemeckom, ale to už nehľadal. Do poslednej chvíle zostal verný nacistickému Nemecku, aj keď už bolo jasné, že nevyhrajú. Tiso a jeho okolie vytvorením Slovenského štátu prevzali na seba zodpovednosť za jeho ďalší vývoj.
Keď uprednostnil Slovenský štát, mohol to ako katolícky kňaz robiť z presvedčenia, že zachraňuje Slovákov?
- Mohol. Tými rokmi v politických funkciách nadobudol dojem, že on je ten, čo zachraňuje slovenský národ. Lenže robil aj veci, ktoré boli často nad rámec toho, čo bolo treba spraviť. Keď zo spojenectva s Nemeckom vystúpili Bulhari, Rumuni, Fíni a Maďari už rokovali so Sovietmi, prečo oni nerobili žiadne kroky?
Bolo jasné, že Slovenský štát po vojne nemohol existovať. Mocnosti už dávno akceptovali exilovú Benešovú vládu v Londýne, od leta 1941 bol podpísaný celý rad zmlúv o obnovení Československej republiky, vrátane spojeneckej zmluvy z decembra roku 1943 so Sovietskym zväzom. Oni sa však Hitlera držali ako kliešť. Ak teda boli takí vlastenci, tak koho vlastne zachraňovali? Seba alebo slovenský národ? To je základná otázka.
