ČIERNY BALOG. V živote to neraz tak chodí, že človek chce jedno a život mu nadelí niečo celkom iné. A tak to bolo aj v živote majstra všakovakých remesiel a folkloristu v jednej osobe – Ľubomíra Medveďa z Čierneho Balogu – Jánošovky. Ale poďme pekne po poriadku.
S ľudovým výrobcom Ľubomírom Medveďom som sa za tie roky veľakrát stretol na rôznych podujatiach, kde kraľovali ľudové remeslá. Preto ma to ťahalo za ním domov, sadnúť si do jeho malej dielničky a tam sa s ním porozprávať. Keď som prekročil jej prah, nevedel som, čo skôr obdivovať. Bolo tu veľa krásy z kože, ktorú vyrobili jeho ruky. No najskôr sa rozhovoril o svojej mladosti, o tom, ako chodil pásť husi a ovce. No nezabudol pripomenúť ani svoje začiatky v detskom folklórnom súbore Malá Kýčera.
FOTO - VOJTECH MAJLING
Zanietený folklorista
Už od svojich pätnástich rokov vystupoval s dospelými v Brezne. Nuž a tu sa to všetko začalo. Neraz sa stalo, že povolili krpce, bolo treba opraviť opasok, či inú súčasť kroja. Peňazí na opravy nebolo, nuž ich brával domov, kde za pomoci otca opravoval, čo bolo treba. Dobre sa pamätá, ako ho otec učil zhotovovať zápästky. Ako do klátika vbíjal klinčeky, aby potom cez ľanový špagát a farebné nite zhotovil prvú svoju ozdobu. Zápästky boli a sú súčasťou balockého kroja. A ako opravoval krpce? Rozobral staré, narobil si z hrubšieho papiera šablóny. Neskôr skúsil vyrobiť a vyzdobiť prvú kapsu.
Rozhovoril sa aj o slávnostnom balockom kroji a jeho súčastiach. Dozvedel som sa toho viac, ako dosť. Aj to, že opasky boli nielen ozdobou mládencov, ale dobre slúžili aj chlapom, ktorí pracovali v hore. Na Balogu bývali opasky trojprackové aj štvorprackové. Dozvedel som sa aj to, že k slávnostnému kroku patrila čierna šatka, ktorá sa uväzovala okolo krku a prevliekala cez kovovú obrúčku.
Najväčšou ozdobou bol opasok. Ozdobou pastiera bola kožená kapsa, zdobená kovovými ozdobami. Potom na chvíľku prerušil svoje rozprávanie, vstal a zo steny zvesil malé krpčeky.
„Viete, prečo vám ukazujem tieto krpčeky? Zažil som sa nimi peknú príhodu, na ktorú sa nedá zabudnúť. Bol som vo Východnej a vo svojom stánku som mal svoje výrobky a niekoľko krpčekov číslo 3-4 na ozdobu. Zrazu obstali môj stánok japonské dievčatá a pokiaľ som sa stačil spamätať, všetky malé krpčeky boli rozobraté. Malé Japonky si ich skúšali obuť a hneď aj platili. Mali takú neopakovateľnú radosť v očiach a aj ja som sa tešil, že moje krpčeky sa objavia až v Japonsku.“
S chorobou bojoval aj svojím koníčkom
Potom môj hostiteľ zaspomínal aj na to, ako sa krpce vyrábajú a ako sa odlišujú podľa krajov. Nezabudol zaspomínať aj na časy, keď pracoval v breznianskej Mostárni ako strojný zámočník , či ako sa stal predčasným invalidným dôchodcom. Boli to zlé chvíle a ako sám povedal, „môže ďakovať tomu, že mal svojho koníčka.“ Nestačil rozmýšľať nad chorobou.
Rád chodí po festivaloch a slávnostiach, kde kraľujú ľudové remeslá.
Už som sa chystal s ním rozlúčiť, keď na chvíľku odišiel a vrátil sa oblečený do slávnostného balockého kroja a v rukách držal fujarku a zahral mi niekoľko balockých pesničiek. Melódie sa zapísali hlboko do môjho srdca.
FOTO - VOJTECH MAJLING
Autor: Vojtech Majling
