BANSKÁ BYSTRICA. Jaroslav Vážan prišiel v piatok na úrad banskobystrického župana Mariana Kotlebu v Banskej Bystrici presne tak, ako sa s ním dohodol. Skončil však na vrátnici.
Sprevádzala ho Angelika s Romanom na invalidnom vozíku a niekoľko rodičov.
Kotlebu sa prišli opýtať, ako to bude s klientmi Domova sociálnych služieb Slatinka pri Lučenci.
Kotleba dostal od viac než 5100 rodičov klientov domovov sociálnych služieb v Lučenci a Ladomerskej Vieske a rodičov detí so zdravotným postihnutím petíciu, v ktorej ho žiadajú, aby podpísal zmluvu o poskytnutí 2,35 milióna eur z európskych fondov na sociálnu integráciu ľudí s mentálnym a telesným postihnutím.
Jaroslav Vážan a ostatní sa od tajomníka dozvedeli, že župan nie je v budove. Termín stretnutia im navrhol na 19. novembra.
Neskôr Kotleba predsa len prišiel a delegáciu vybavil na vrátnici.
Vážan, otec ťažko postihnutého osemnásťročného syna, sa dozvedel len to, čo už vedel z médií. Župan zopakoval, že zmluvu podpísať nemôže, lebo by porušil zákon, peniaze mu nechcú dať poslanci a bývalý kaštieľ pri Lučenci chce rekonštruovať.
Zablokované milióny
Kotleba blokuje milióny eur z eurofondov na deinštitucionalizáciu (presťahovanie do menších spoločenstiev v prirodzenom prostredí) dvoch domovov sociálnych služieb tým, že nepodpísal zmluvy.
Takmer štyri a pol milióna eur od Európskej únie tak pravdepodobne nestihnú vyčerpať.
Vyše dva milióny eur chce vedenie DSS Slatinka použiť na dokončenie toho, čo začali v roku 2008. Zo starého kaštieľa mimo Lučenca presťahovali takmer dve tretiny ľudí do menších rodinných domov v centre mesta.
„Deinštitucionalizácia je nevyhnutná. Je to nástroj na uplatňovanie ľudských práv, ako sú právo na slušný život, integrované vzdelávanie, na prácu, ale aj bezbariérové prostredie,“ tvrdí riaditeľka domova Denisa Nincová.
Kotleba to vidí inak
Županova vízia je opačná. Opustený kaštieľ chce rekonštruovať a ľudí vrátiť naspäť.
„Nikto z vás by nevybral pre svojho blízkeho jeden z tých maličkých objektov na úkor krásneho obrovského kaštieľa s pozemkom. Prečo nevrátime ľudí tam, kde mali neskutočné možnosti na relaxáciu a terapiu?“ hovoril župan.
„My sme ľudí vytrhli a dali sme ich do maličkých budov v centre mesta a okolí, kde majú výbeh päť metrov rovno a šesť doprava. Je absolútna nezodpovednosť nechať schátrať kaštieľ a zobrať ľuďom možnosť žiť dôstojne, a nie dožívať a čakať na smrť,“ uviedol.
Boli zavretí a smutní
Angelika (43), bývalá klientka domova, v kaštieli žila tridsať rokov. „Boli sme tam zavretí a smutní.“ Celoživotnú náplň dní zhrnula do troch písmen: „Nič.“
Po šiestich rokoch v rodinnom dome v centre Lučenca je už mimo systému. Žije v paneláku a zarába si upratovaním. „Teraz mám priateľa a krásny život,“ hovorí.
Roman (27) je od narodenia na vozíčku. Cez týždeň je v zariadení, kde sa cíti dobre a na víkendy chodí domov.
Vyštudoval obchodnú akadémiu v Košiciach a pomáha sociálnym pracovníčkam s administratívou na počítači. Má veľkú šancu, že bude pracovať čoskoro na počítači v domove na čiastočný úväzok. Nato však potrebuje práve projekt, aby za peniaze Európskej únie mohli odstrániť bariéry v dome.
