Rázovitá obec pod Kráľovou hoľou sa môže pýšiť množstvom šikovných remeselníkov a ľudových výrobcov. Jednou z nich je aj Mária Ševčáková, ktorá svojej záľube dala úplne nový rozmer.
ŠUMIAC. V domčeku na úpätí Nízkych Tatier býva energická a stále usmiata pani Mária Ševčáková. Celý život prežila v rodnom Šumiaci, bola dlhoročnou členkou folklórneho súboru Šumiačan a stále pôsobí ako kantorka v miestnom gréckokatolíckom kostole. Okrem iného vedie spevy na staroslovienskych liturgiách, takže vzťah a úctu k tradíciám má jednoducho v krvi. Na svoj vek vôbec nevyzerá; snáď len málokto by povedal, že svojej najväčšej záľube, ktorou je vyšívanie, sa venuje už takmer šesťdesiat rokov.
„Jej výšivky sú nádherné, lebo naša Marka žije a tvorí s radosťou. Umenie, ktorému sa venuje, je preto také krásne, lebo hodnoty, ktoré vytvára, robí s veľkou láskou,“ povedala referentka miestneho obecného úradu Jarmila Gordanová. Pani Mária mu však dala doslova tretí rozmer, keď začala vyšívať originálne vianočné gule.
FOTO - ŠIMON BOŠEĽA
Ľudové tradície trochu inak
Ozdoby z jej dielne sa stávajú čoraz populárnejšie, dovedna ich už vyrobila približne 300. „Vlani som všetky rozdala, ale vtedy ma pohanili, že je to gýčovina, tak som sa rozhodla, že tento rok spravím len pre seba a dobrých známych. A naraz je z toho veľký hit,“ smeje sa pani Ševčáková.
Inšpiráciu nachádza predovšetkým v tematicky zameraných časopisoch, nezriedka archívnych zahraničných kúskoch. Medzi najčastejšie motívy patrí Mikuláš, vianočné ruže, zvončeky, sviečky, anjeliky, snehuliaky, ale aj jej obľúbení čerti či iné rozprávkové bytosti. Samotné vyšitie plátna jej trvá približne tri hodiny. Najmenšia vianočná guľa, ktorú vyrobila, mala štyri centimetre, najväčšia pätnásť. Väčšina z nich sa „rozgúľala“ do domácností po celom Slovensku, ale aj za jeho hranice. „Dcéra sa vydala za Chorváta a im sa tieto gule tak zapáčili, že skoro všetky zobrali a zaniesli až do Dalmácie.“
Ručné práce ako terapia
Pani Ševčáková nevníma svoje umenie ako niečo výnimočné. Skromne tvrdí, že vyšívanie má každá Šumiačanka v krvi. „Skoro celá dedina voľakedy vyšívala. Ako mladuchy sme si museli vyšiť plachty, hantuchy, ľajblíky, čo sme nosili do poľa, a ja sa tým zaoberám až doteraz.“
Dnes to pritom nie je lacná záležitosť. „Raz si kúpim obraz, druhý raz nitky a na tretí raz vyšívam, aby mi to finančne vyšlo,“ vysvetľuje pani Mária, no nesťažuje sa. Pri tejto svojej záľube totiž zabúda na všetky starosti. „Baví ma to. Keď vyšívam, nič ma vtedy nebolí, psychicky si oddýchnem. Keď som veľmi najedovaná, alebo keď mi niečo nejde, najskôr si poplačem, keď ma nikto nevidí, potom si sadnem, pustím si nejaké šumiacke cédečko a vyšívam. Vtedy je zrazu všetko v pohode.“ A je to cítiť. Minimálne z jej pestrofarebných výrobkov.
