Vynikajúci vedec a pedagóg, zanietený propagátor matematiky, ktorému však čísla a integrály nezamotali hlavu úplne. Plným priehrštím mu totiž nadelili aj múzy a jeho hra na organe má aj vďaka tomu dušu a hĺbku.
BANSKÁ BYSTRICA. Osudom profesora Beloslava Riečana, ktorý pôsobí na Inštitúte matematiky a informatiky Fakulty prírodných vied UMB v Banskej Bystrici je matematika prakticky už od detstva. Dnes patrí k najznámejším slovenským matematikom a zanieteným propagátorom tejto vednej disciplíny.
Tvrdí, že pre mnohých ľudí je matematika strašiakom iba preto, lebo im je učitelia nepodali správnou formou. Spoločne so známym českým profesorom Milanom Hejným sú presvedčení – Matematiku má dieťa v sebe, naučte sa ho počúvať.
Profesor Riečan sa vo svojich vedeckých prácach venuje predovšetkým teórii miery a integrálu, teórii pravdepodobnosti a usporiadaných množín. Je autorom mnohých monografií, vysokoškolských učebníc a skrípt, stredoškolských učebníc , popularizačných kníh, televíznych scenárov. Publikoval vedecké štúdie, odborné články, publicistické príspevky. Je držiteľom mnohých medailí univerzít, akadémií a rôznych ďalších organizácií.
Späť do milovanej Bystrice
Po rokoch pôsobenia na Matematicko – fyzikálnej fakulte UK v Bratislave , v Slovenskej akadémii vied a ďalších inštitúciách sa po roku 1999 rozhodol svoju matematickú misiu zavŕšiť v Banskej Bystrici.
Do mesta, ktoré označuje za svoju srdcovú záležitosť, sa tak vrátil nielen vynikajúci matematik, ale aj organista, ktorý vie nenapodobiteľným spôsobom rozozvučať organ predovšetkým v evanjelickom kostole na Lazovnej ulici. A bez jeho zvuku a farieb si nedokáže predstaviť ani Vianoce.
Mamička na neho dohliadala z neba
Život berie s pokorou a vďakou, hoci nie vždy viedla jeho niť ružovou záhradou. Narodil sa síce v Žiline, no jeho mladosť je spojená aj s Banskou Bystricou. Slávny Bancíkovský rod jeho matky má však korene v okolí Klenovca a Kokavy. Slovensku dal tento rod nielen vynikajúceho matematika, ale aj poprednú slovenskú herečku Máriu Bancíkovú a prvú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú, sesternice Beloslava Riečana.
O materinskú lásku však prišiel malý Belo príliš skoro. Mal iba štyri roky, keď jeho starostlivú mamu zradilo choré srdce.
„Bol som pri tom, keď zomrela, ale ako dieťa som ešte nevedel pochopiť mnohé súvislosti. Až neskôr som si začal uvedomovať, že moja mamka ma v skutočnosti nikdy neopustila úplne. Po celý život na mňa dohliadala z neba. V dobrých aj zlých chvíľach,“ hovorí profesor. A tých zlých nebolo až tak málo. Po čase zlyhalo aj srdce jeho malého brata, nedožil sa dospelosti. No najťažšia rana prišla po rokoch, keď tragicky zahynula jeho pekná a vzdelaná 29- ročná dcéra. Čas je však najlepší lekár a s pokorou k životu sa dá vybojovať aj nemožné. Možno to najlepšie vystihujú slová poetky Maše Haľamovej: „I za bolesť sa musí vedieť človek poďakovať“.
B. Riečan (vľavo) so svojim starším bratom. Ten umrel ako dieťa.
FOTO - archív B.R.
Rod ako heraldický znak
Na svoj slávny rod je Beloslav Riečan právom pyšný. Ako sme už spomenuli, pochádza z neho nielen sesternica, herečka Mária Bancíková, ale aj Darinka Bancíková, prvá evanjelická farárka.
Mária Bancíková, matka herečky Ľudmily Swanovej, stvárnila viac ako 120 lyrických, komediálnych i dramatických postáv. Diváci si ju na doskách Slovenského národného divadla, ale i Novej scény pamätajú ako výrazovo silnú herečku s neopakovateľným prejavom.
„Bolo to výhodou mať takúto sesternicu, lebo po tom, čo som odišiel do Bratislavy, býval som u nej. Mohol som chodiť do divadla bez obmedzení a to bola v tom čase veľká výsada,“ hovorí.
Rovnako nezabudnuteľná bola pre neho sesternica Darinka. „Mnohí ľudia si myslia, že Mária a Darinka boli sestry, no tiež boli iba sesternice. Jedna od brata mojej mamky, druhá od sestry.“ Príbeh Darinky dnes môže niekomu pripomínať román o žene s čistou a nezlomnou dušou.
Stala sa prvou evanjelickou farárkou na Slovensku predovšetkým vďaka svojej húževnatosti, vzdelaniu a možno aj čiastočnej tvrdohlavosti.
Bola vnučkou známeho kňaza Samuela Bancíka, no ako dieťa ju silno poznačil fakt, že bola nemanželská.
„Dnes je to úplná samozrejmosť, no v tom čase určite nemala na ružiach ustlané,“ dodal profesor.
Matka ju však nekonečne milovala a vrúcny vzťah k nej prechovávala aj jej krstná mama, matka profesora Riečana. Hoci pôvodne uvažovala nad dráhou úradníčky, práve v čase úmrtia krstnej mamy sa dozvedela, že evanjelická bohoslovecká fakulta prijíma na štúdium aj dievčatá.
Nezaváhala. Po štúdiu na fakulte získala v roku 1945, ako prvá slovenská žena, titul Theologie Baccalaureatus.
Darina Bancíková - prvá evanjelická farárka
FOTO - archív B.Riečana
Beloslav Riečan však pripomína, že ordinácia žien v evanjelickej cirkvi nebola v tom čase ešte doriešená, viedli sa o ňu spory a tak Darinka nemohla hneď začať pôsobiť ako farárka v cirkevnom zbore.
Začala preto vyučovať náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Evanjelickou farárkou sa stala až v roku 1951, čo bol pre celú rodinu výnimočný okamih. Ani potom to však nemala jednoduché. Sledovala ju Štátna bezpečnosť a za podvracanie republiky ju odsúdili na 14 mesiacov väzenia. Kázať v tom čase slovo Božie, totiž nezapadalo do plánu súdruhov. Na Pankráci však strávila iba dva týždne, pretože po odvolaní sa podarilo dosiahnuť jej prepustenie. Spolu s ďalšími duchovnými ju po roku 1989 rehabilitovali. Svoje spomienky neskôr sprítomnila v publikácii Divné sú cesty Božie.
Hudba ako kľúč k radosti
Beloslav Riečan poznal všetky organy v evanjelických kostoloch, kde Darinka pôsobila. Každý mal iný zvuk, na každý bolo treba iný fortieľ. Často ju navštevoval a vždy k tomu patrila hra na organe. K jeho srdcovým organom však patrí nástroj v evanjelickom kostole na Lazovnej v Banskej Bystrici, ale tiež organ kostola na Panenskej ulici v Bratislave.
„Sadnúť si ku klavíru, či organu bolo pre mňa vždy rovnakou radosťou, ako premýšľať nad matematikou,“ dodal. V Banskej Bystrici mali kedysi aj harmónium, na ktorom cvičili. Ku kostolu na Lazovnej má veľmi silný vzťah. „Aj keď si niekedy hovorím, že história je v tomto zvláštna. Za mestskými hradbami totiž mohol kedysi bývať iba kat a luteráni,“ usmeje sa.
Komunistom sa jeho kostolné vyhrávanie nepozdávalo
Spomenie si na každý detail, spojený s organom. Jeho učiteľ, organista, začal v roku 1951 chorľavieť a na Vianoce zahral naposledy. „Celý rok 1952 som hrával sám a aj polovicu nasledujúceho roka.“ V tom čase sa konala aj okresná pedagogická konferencia, na ktorej sa jeden z učiteľov opýtal.
„Banská Bystrica je malé mesto. Dokedy dovolíme hrať mladému Riečanovi na organe v kostole?“ Učitelia totiž v tom čase v kostoloch hrávať nesmeli. Našťastie, už zakrátko odišiel do Bratislavy, kde mohol vo svojej záľube pokračovať. Vo veľkom meste sa v kostoloch ľahšie stratil.
Ako profesor sa už síce musel tejto výsady vzdať, ale zoznámil sa so všetkými organmi v kostoloch, kde pôsobila Darinka. V Starej Turej, Lučenci, Mikuláši, či Drienove. Organ bol v rodine symbol. Okrem hudby sa s ním spája aj neobyčajná príhoda. Darinku Bancíkovú príslušníci Štátnej bezpečnosti upodozrievali, že vysielačku ukrýva v organe. „Samozrejme, bola to hlúposť,“ hovorí profesor Riečan.
Vianoce s prstami na klávesoch
Bez dvoch vecí si profesor Riečan nevie predstaviť Vianoce. Bez svojej rodiny, kde celú domácu vianočnú iniciatívu berie do rúk manželka a bez zvuku organu v tichu kostola na Lazovnej ulici.
Vianoce Riečanovcov sa nesú v duchu tradícií
FOTO - archív B. Riečana
Je už tradíciou, že vo vianočnom čase sa zastavia aj cintoríne v susedstve kostola, aby si spomenuli na svojich blízkych. Spomienky vtedy horia ešte živšie, ako plamienky svetla v kahancoch.
Ožijú napríklad nezabudnuteľné vojnové Vianoce, krátko po potlačení Povstania. Ukrývali vtedy doma malé židovské dievčatko aj povstaleckého dôstojníka a v blízkej Kremničke sa začali popravy. Nádej však bola väčšia ako strach o život. Nanútili im však do domu na pobyt aj Nemcov. „Policajt, čo rozhodoval o pridelení nemeckých vojakov do domov, vtedy povedal. Keď mohli u vás spievať partizáni, môžu aj Nemci. A tak sme mali v jednej izbe pri stromčeku dvoch Nemcov a židovské dievčatko. Doslova sme tŕpli, ale oni našťastie vôbec nezistili, že dievčatko je Židovka."
