BANSKÁ BYSTRICA. V kraji kopcov a hlbokých dolín , kadiaľ preteká Hron, na to nebolo zdanlivo nič mimoriadne. Veď hora obkolesovala rodnú Heľpu Michala Fiľa zo všetkých strán.
A keď mu drevo odkrylo po rokoch svoje tajomstvo, myslel si, že sa mu nemôže prihodiť nič krajšie.
No k robote s drevom sa Michal Fiľo dostal až neskôr. Niekedy však človeku stačí veľmi málo a objaví v sebe schopnosti, o ktorých doteraz nemal ani tušenia. V jeho prípade bol veľkým impulzom svokor. Veľakrát spoločne obzerali výrobky ľudových výrobcov z dreva, či hudobné nástroje. Keď kúpili črpák a fujarku, vtedy mu svokor povedal: „Hádam by si to aj ty mohol Miško skúsiť.“
A on sa pustil do roboty. Začiatky boli ťažké, ale toto mladého Michala neodradilo. Skúšal znova a znova. Občas sa pokúšal vytiahnuť rozumy od skúsenejších majstrov , ale tí si zväčša tajomstvo svojej výroby nechávali pre seba. Až výrobca Paľko Libica z Brezna bol iný. Ukázal a vysvetlil mu všetko.
Drevené zázraky zo sídliska
Potom sa už Michal pustil vlastnou cestou. Niečo stačil ešte urobiť v rodičovskom dome , neskôr mu za dielničku aj obývačku zároveň slúžila malá izbietka na internáte. No to už nebol sám, oženil sa. Neskôr sa sťahoval do paneláka na bystrické sídlisko Sásová. Často majstroval v kuchyni , či na balkóne, hlavne vtedy, keď za pomoci kyseliny dusičnej leptal novú výzdobu na svoje píšťaľky a fujary.
Teraz má svoje malé kráľovstvo v pivnici paneláka. Ak sa chce človek niečomu naučiť, musí sa veľa učiť, skúšať, študovať. A takto to robil aj on.
Ako pribúdalo rokov, tak pribúdalo nielen zručnosti, ale aj výrobkov a úspechov. Rád spomína na Európske remeslá v Kežmarku, na Východnú, Heľpu, na vystúpenie na Bratislavskom hrade a podobne.
Ale svoje výrobky a zručnosť, či hru na svoje hudobné nástroje prezentoval aj za hranicami našej vlasti.
„Viete, dlhá, predlhá je cesta od nájdenia vhodného dreva, jeho usušenia, vŕtania, opracovania cez výzdobu až do času, kedy zoberiem do rúk píšťalku , aby som si na nej po prvý raz zahral, aby som im vdýchol život,“ rozhovoril sa môj hostiteľ.
Zo samouka majster
Z chlapca samouka postupne vyrastá majster ľudovo – umeleckej výroby. Neskôr sme zašli do jeho dielničky a tu sa odohral aj tento rozhovor.
Na otázku, z akého dreva sa robia fujarky či píšťalky odpovedal, že je na neho vhodné tvrdé drevo. „Najčastejšie robím svoje výrobky z bazy . Drevo je to tvrdé a pekné ako žĺtok, ľahko sa vŕta.
Potom Miško Fiľo vstal a začal pracovať. Stopy po dláte napovedali, že ruka sa vyzná v dreve, že je to jeho materiál, ktorý dokonale cíti a vníma.
Drevo sa pod dotykom jeho rúk poddáva jeho predstavám. Ani si neuvedomujem námahu, ktorú Michal vynaložil, aby vyzdobil svoju novú fujarku. Len cítiš tichú radosť nad nečakaným darom, ktorý tvorca v sebe má. Dotkneš sa jeho soľničky, črpáka, ale predovšetkým píšťalky či fujarky a pocítiš aj ty pocit tepla prírody. Ešte chvíľka a v dobrých a citlivých rukách začne drevo hrať podľa predstáv svojho majstra.
Prečo si ho od začiatku ctím a vážim? Lebo nikdy nebol výrobca – rekordér, aj keď by jeho rodina potrebovala peniaze. Ako sám hovorí: „S každým výrobkom sa veľmi ťažko lúčim. Akoby s ním odchádzal vždy aj kúsok môjho srdca.“
Pokračovateľa má v synovi
Ani som sa nenazdal a priblížil sa čas odchodu. Vtedy vzal do rúk píšťalku a druhú podal synovi Matúšovi. V ich melódiách som sa v duchu preniesol na salaš nad Očovou. Prečo práve sem? Nuž, sem meria niekoľkokrát do týždňa cestu spolu so svojim synom Matúšom za ďalším vzácnym človekom – Dušanom Holíkom, ktorý dozerá na to, aby malý Matúš čo nevidieť v hre predstihol svojho otca. Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a u Fiľov je tomu naozaj tak. A možno raz malý Matúš nebude len výborným hráčom na ľudové hudobné nástroje, ale pôjde v šľapajach svojho otca aj ako výrobca.
Ten, kto nešiel poľnou cestou , nevkročil do dreveničky so šindľovou strechou, neokúsil chuť ovčieho syra, nespoznal drevo vo všetkých jeho podobách, ten nevie, ako vonia kraj, ktorým preteká Hron,kde sa narodil. Dar, ktorý dostal Miško Fiľo od rodnej zeme, nenecháva si iba pre seba.
Autor: Vojtech Majling
