BREZNO. V sobotu 31. januára si pripomenieme 70. výročie od oslobodenia mesta Brezna. Spomienky na kruté časy sa navždy vryli do pamäte Jánovi Pinkovi, ktorý mal vtedy krásnych sedemnásť, no sladký vek si veru nestihol uvedomovať ako dnešná mládež. „Bol som študentom septimy, no od povstania do príchodu frontu sa nevyučovalo. Mali sme možnosť všetko sledovať, pritom si užiť aj dobrodružstvá. Aspoň tak sme to zo začiatku vnímali.“
Pohyb vojsk mohol pozorovať lepšie než ostatní, pretože s rodinou býval neďaleko malej stanice, pri moste, cez ktorý prechádzali vojaci. V dome, kde teraz sídli firma so záhradnou technikou, predtým reštaurácia . „Voľakedy boli v týchto končinách cestovné hostince, ak niekto prišiel, mohol vojsť aj so záprahom do dvora, prestravovať sa, či prenocovať vo voze,“ spomína pán Ján.
Vyhodením mosta hrozilo rodine Pinkovcov nebezpečie
Dom Pinkovcov sa nachádzal 50 metrov od mosta, ktorý Nemci plánovali vyhodiť do vzduchu. Rodine hrozilo nebezpečie, pretože veľký výbuch mohol spôsobiť neuveriteľné následky. „Na jeho vyhodení pred príchodom fronty sa nútene pod dozorom Nemcov podieľali maďarskí vojaci. Komunikoval s nimi môj otec, ktorý bol frontovým vojakom z prvej svetovej vojny. Tovarišil v Miškovci, preto sa vedel dohovoriť. Sľúbili mu, že urobia tak, aby most nevyletel. Napriek tomu sme sa rozhodli, že bude lepšie, ak sa v daný moment vysťahujeme a tú hrôzu neprežijeme priamo v našom dome.“
Rodina sa aj s dvomi kravičkami a ovcami vybrala k príbuzným, do jedinej poľnohospodárskej usadlosti na Židlove. „Bývali tam už aj iní Brezňania, dokonca aj dvaja mladí Nemci. Vycítil som, že by chceli s nami zostať a počkať, kým prejde front.“
Dobrodružstvo sa zmenilo na neľútostnú vojnu
Na Židlovo sa s Pinkovcami odsťahoval aj učeň. „Privyrábal si u môjho otca, ktorý bol čižmár a šil obuv ku krojom pre ľudí z Horehronia aj Čierneho Balogu. S učňom sme mali na starosti nachovať a napojiť kravy.“
Front sa blížil... Pozorovali ho všetci obyvatelia, aj pán Ján. Pamätá si, akoby to bolo dnes. „Bola krutá zima a veľmi veľa snehu. Okolo Brezna padali míny, Rusi ostreľovali nemecké hliadky. Pre nás to bolo stále dobrodružstvo.“
S učňom napájal kravy, keď sa k nim pešo blížila asi trojčlenná nemecká hliadka. Zo studne nabral dve vedrá vody a ako vošiel do maštale, nastal výbuch. „Zvalilo ma dnu, aj dvere za mnou zapleslo. Keď som sa spamätal, vybehol som von. Učeň už bol na druhom svete, mína padla priamo vedľa neho. Mal som veľké šťastie. Celá atmosféra sa zmenila, už to nebolo dobrodružstvo. Už to bola vojna, nielen pozorovanie.“
Pri Jánovi stála po druhýkrát šťastena
Rodina sa po troch dňoch vrátila zo Židlova domov. Bolo vraj neuveriteľné ticho. Nemci most vyhodili, dom našťastie stál na svojom mieste. „Neskoro večer nás navštívila nemecká hliadka a slušne požiadala, či môže prenocovať. Vojakov sme uložili do prázdnej dielne, vyspali sa na slame. Len čo odišli, zastavili sa Rusi a tiež sa chceli ubytovať. Poskytli sme im dielňu, no urazili sa, či sú nejaké sabaky (psy). Nemohli sme odporovať, obsadili našu spálňu, ktorú potom aj využívali. Nosili do nej ranených vojakov, periny boli celé zakrvavené. Bolo to niečo strašné. Len ich položili a odišli preč.“
Šťastena stála pri pánovi Jánovi aj po druhýkrát, keď jeden z mladých ruských vojakov ho chytil okolo krku a podgurážený ho spievajúc ťahal Lichardovou ulicou. „Chcel som sa od neho odpútať, lebo sa strieľalo. On nedbal, ako vojakovi mu bolo všetko jedno. Naveľa sa mi podarilo dostať z jeho objatia a utekal som domov. Za pol hodinu doniesli vojaka do našej spálne. Raneného.“
Rumuni sa rozložili u Pinkovcov na dvore
Jednými z prvých osloboditeľov Brezna boli aj rumunskí vojaci. V priamom kontakte s nimi bol i Ladislav Jorčík, ktorý ich previedol cez Lichardovu ulicu do Pálenice po zamrznutom Hrone. „Bol to z detstva môj najlepší kamarát, nedávno nás bohužiaľ opustil,“ rozpráva pán Ján so slzami v očiach.
Rumuni v Brezne hľadali miesto, kde by mohli pre posádku variť. Rozložili sa u Pinkovcov a naprostred dvora urobili veľké ohnište. „Zistili, že v našej kôlni je veľa narezaného dreva, preto nebudú mať problém udržiavať oheň a variť pre vojakov. Drevo zo šichtúňov som ešte pred príchodom frontu zrúcal v kôlni na jednu kopu, pod ktorou bolo vykopaná jama a v nej ukryté zásoby na najhoršie časy. Soľ, slanina, masť. Vyľakal som sa, že ak drevo spália, prídu na to. Našťastie to nestihli.“
Nemci z pozorovateľne na kopcoch však videli, že sa na dvore dymí a bol tam pohyb vojakov. Chceli ich zlikvidovať, preto zamierili a naprostred dvora vypálili mínu. „Našťastie sme už doma nespávali, ale na druhej strane u suseda mäsiara. Spával som v pivnici na zemiakoch. Občas uvažujem nad tým, čo sme jedli. V tých časoch vládla medzi ľuďmi spolupatričnosť, mäsiar navaril kapusty, hodil do nej mäso a takto nás prekostoval. Považovali sme to za samozrejmé. Ľudia sme si navzájom pomáhali,“ opisuje pán Ján.
Zvedavosť sa Jánovi takmer nevyplatila
Rodina Pinkovcov prežila dvakrát aj bombardovanie. Pri rozhovore na chvíľu nastalo ticho a pán Ján opäť pokračoval. „Skupina ustupujúcich maďarských aj nemeckých vojakov sa na noc usídlila neďaleko nás, pod Zeleným stromom, na Lichardovej ulici a smerom k malej stanici. Ruské lietadlá začali bombardovať Nemcov, pustili raketu - Stalinovou sviecu, po čom osvietilo celú oblasť. Jednu bombu zhodili aj v strede terajšej križovatky na Kuzmányho ulici, kde stál pomerne nový dom. Rovno ho zasiahli. Zo zvedavosti som vyšiel na múrik a v tom padla ďalšia bomba na malej stanici, len ma tak zmietlo na zem. Dostal som poriadnu príučku. Ušiel som sa skryť do pivnice a v tom... ďalší výbuch, pleslo ma o druhý múr. Zistil som, akú má bomba silu a že sa treba chrániť, nie pozorovať.“
Obyvateľov museli evakuovať do Polomky
Front sa ďaleko neposunul, v Brezne sa držal asi šesť týždňov. „Môžem potvrdiť, že Maďari sa správali rodinkársky. Čo mohli, to predali, alebo vymenili za jedlo. Ešte dodnes mám odložený maďarský ďalekohľad, originál vojenský, dostal som ho za jeden chlieb.“
Civilistov bolo nutné evakuovať, aby vojsko mohlo začať ofenzívu. Obyvatelia sa odsťahovali do Polomky. „Po nás prišli na dvoch vozoch Polomčania, lebo otec ako čižmár sa s nimi poznal. Keď prešiel front, vrátili sme sa domov. Opravovali sme čo sa dalo, elektrinu, vodu, strechu, aby nezatekala. Dom dostal trinásť zásahov z mínometu.“
Vo februári začali ženisti spolu s civilistami opravovať aj most. Keď sa nad tým zamýšľam, ani neviem, ako sme sa pomaly dostávali z povojnovej situácie. Začala fungovať škola, dokončil som septimu a jeden ročník oktávy.“ Ďalej sa už pán Ján nepochválil, ale vieme, že absolvoval aj vysokú školu a ukončil ju s titulom MVDr.
Smutné je, že vo vojnách umierajú nevinní ľudia
A aké spomienky zanechali kruté zážitky v srdci človeka, ktorý prežil vojnu na vlastnej koži? „Prežili sme a za to sme vďační. Rodiny sa v tých časoch uskromnili, šťastím bolo, že Brezno bolo gazdovské. V tých časoch sme mali veľkú úrodu zemiakov.“
Podľa pána Jána je smutné, že vznikajú nové ohniská, vždy s novým motívom. „Zamýšľam sa nad tým, ako ďaleko môže zájsť obyčajná náboženská otázka a vyvolávať svetový konflikt. Ľudstvo zachraňuje nepracujúcich tým, že vyrábajú zbrane a tie zasa ničia ľudí. Najhoršie na vojnách je, že umierajú nevinní, civilné o obyvateľstvo a ľudia sú stále nepoučiteľní.“
